Bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger navrhol, aby sa Ukrajina vzdala časti svojho územia výmenou za mier. Myšlienka je to nepochybne lákavá, no od základu chybná. Aké garancie má Kyjev, že Moskva po tom, čo neváhala napadnúť Ukrajinu už dvakrát, by to nespravila znova?

Problémom ľudí, ako je Kissinger, ale aj veľkej časti západoeurópskej ľavice, najmä nemeckej SPD, je to, že sa na tento problém pozerá stále optikou studenej vojny. Tzv. Ostpolitik splnila svoju úlohu pri odmäku v 70. rokoch, no odvtedy sa svet zmenil. Oproti sebe nestoja dva znepriatelené bloky, ktoré napriek permanentnej hrozbe jadrovej vojny predstavovali záruku dodržania status quo.

Rusi zjavne nechcú akceptovať daný stav vecí, oni chcú návrat pred rok 1991. Putin rozpútal túto nezmyslenú vojnu preto, lebo sa nikdy nezmieril s rozpadom Sovietskeho zväzu.

Takto to možno fungovalo po druhej svetovej vojne, keď Fínsko akceptovalo stratu časti Karélie, no Ukrajina, ktorá sa vzdala jadrových zbraní, za čo jej signatári Budapeštianskeho memoranda poskytli bezpečnostné záruky, nemá najmenší dôvod nikomu ustupovať. Napokon v memorande sa signatári, t. j. Rusko, USA a Veľká Británia, zaviazali rešpektovať ukrajinskú nezávislosť a suverenitu v medziach platných štátnych hraníc. Na čo sú potom takéto dohody?

Bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger navrhol, aby sa Ukrajina vzdala časti svojho územia výmenou za mier. Myšlienka je to nepochybne lákavá, no od základu chybná. Aké garancie má Kyjev, že Moskva po tom, čo neváhala napadnúť Ukrajinu už dvakrát, by to nespravila znova?

Postup Ruska môžu skôr ostatné krajiny vnímať ako impulz, aby začali s jadrovým ozbrojovaním. Pretože ak by Ukrajina stále disponovala jadrovým arzenálom, tak je málo pravdepodobné, že by ju Rusko napadlo.

Nezanedbateľný je ešte jeden aspekt. Takéto úvahy o posúvaní hraníc posilňujú revizionistické nálady. Vo svete je stále dosť politikov, ktorí sa nevzdali svojich snov o obnove „veľkých“ impérií. Po príklady nemusíme chodiť ani tak ďaleko…

Odpoveď prezidenta Zelenského, ktorý takáto nápady prirovnal k Mníchovskej zrade, je trefná. Aj vtedy si politici naivne mysleli, že keď obetujú časti československého pohraničia obývané Nemcami a Sudety pripoja k ríši, tak Hitler už „dá pokoj“. Vieme, že vojne nezabránili, no utŕžili hanbu. Chamberlain mávajúci papierom je dostatočným mementom, že takto sa zahraničná politika nerobí…

Raz však táto vojna skončí, a preto je úplne legitímne začať diskusiu o tom, aké usporiadanie bude mať Ukrajina smerom dovnútra i postavenie smerom navonok. Napríklad aký bude štatút jednotlivých regiónov v rámci Ukrajiny? Či budú mať nejakú formu autonómie, resp. dôjde k federalizácii? Ak má Kyjev skutočne európske ambície, bude musieť posilniť práva menšín atď.

V neposlednom rade si bude nutné ujasniť, aký štatút bude mať Ukrajina. Ak dnes prezident Zelenskyj tvrdí, že Ukrajina sa už nebude uchádzať o členstvo v NATO, znamená to, že zostane neutrálnou? Práve v tomto bode možno dôjde na slová Kissingera, ktorý už predtým navrhoval Ukrajine, že by mala mať neutrálny štatút podobný Fínsku.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk