Tri dni. Toľko času dali Kyjevu západní politici a popredné spravodajské agentúry sveta, aby kapituloval pred Moskvou.

Príznačná a demonštrujúca všeobecné vnímanie situácie na Ukrajine v tej chvíli bola epizóda, ktorá sa odohrala v kancelárii štátneho tajomníka jedného z ministerstiev vo veľmi vplyvnom európskom štáte 24. februára, v prvý deň vojny.

Ukrajinský veľvyslanec požiadal: „Pomôžte nám, vojna sa začala. Potrebujete toto a toto.“ Ale v odpovedi, so súcitným úsmevom na tvári, európsky predstaviteľ odpovedal: „Môj drahý, povedzme si úprimne – prečo by si pomáhal, keď sa všetko skončí a nová realita príde maximálne do 48 hodín.“

Táto konkrétna epizóda, ktorá sa odohrala v konkrétnom kabinete, v jednej z najvplyvnejších krajín EÚ, demonštruje všeobecnú atmosféru, ktorá vtedy krúžila nad Európou – o 2-3 dni nebude Ukrajina.

Pre niektorých bolo ešte pohodlnejšie vyjadriť slová podpory a útechy Kyjevu a okamžite prejsť k budovaniu nových obchodných vzťahov s Moskvou.

Navyše bola prekvapivá jednota, s akou Ukrajine nikto neveril – na tri dni.

Ale ukrajinský ľud prežil. A teraz tri mesiace – hrdinsky drží obranu. V niektorých oblastiach tlačí nepriateľa až k hraniciam štátu.

A ak sa na začiatku vojny väčšine obyčajných Európanov aj západných politikov a odborníkov zdala Ukrajina slabá a prakticky neschopná vzdorovať Rusku, dnes si ukrajinský ľud zaslúžil právo byť vnímaný ako rovný medzi silnými.

Áno, ešte je priskoro hovoriť o zlome vo vojne. A tie bravúrne vyjadrenia, ktoré občas zaznejú v médiách o tesnom víťazstve, ktoré sa blíži, sú skôr z veľkej túžby cítiť svet.

Čo však možno povedať s istotou, je víťazstvo Kyjeva na politickej scéne.

Za tak krátke obdobie troch mesiacov sa Ukrajine podarilo dostať sa na čelo Európy. Presne tak – slobodná, demokratická spoločnosť, nositelia tých hodnôt, ktoré menia obyvateľstvo kontinentu na Európanov.

A Ukrajina dnes tieto hodnoty bráni a demonštruje. Jej prezident sa za tri mesiace vojny zmenil z prakticky nebratého včerajšieho humoristu na vodcu slobodného sveta, ktorému sa podarilo spojiť celé planetárne spoločenstvo do jednej päste v boji proti najstrašnejším fenomén, ktorý sa zdal byť navždy ukončený druhou svetovou vojnou – nacizmom.

A stokrát cynickejší a hroznejší je fakt, že tí, ktorí sa vyhlasujú za víťaza nad týmto fenoménom, ho prinášajú do Európy.

Akú pravdu mali politici minulosti, ktorí varovali, že fašisti budúcnosti sa budú nazývať antifašistami.

Rašizmus je nové slovo, ktoré sa nedávno objavilo v lexike Európanov. Nové, no pohlcujúce všetku hrôzu toho starého konceptu, ktorý sa zdal byť dávno preč.

Gostomel, Bucha, Irpin, Chernihiv, Mariupol – zoznam pokračuje. Názvy niektorých z týchto miest ešte nikto mimo Ukrajiny nepočul. Teraz o nich vie celý svet – toto je názorná ilustrácia toho istého unáhlenia, indikátor – čo je „ruský svet“.

Ukrajina sa však nevzdáva. Bol prelomený mýtus o „druhej armáde sveta“, ktorej predstavitelia išli do vojny, akoby išli na prechádzku, niesli si so sebou slávnostné tuniky a o pár dní sa v samom srdci pripravovali na prehliadku po Chreščatyku. Ukrajiny. Teraz bol ich meč rozbitý spolu s mýtom o „veľkosti“.

A tento mýtus o húževnatosti ukrajinského ľudu bol zničený, ktorý v troch mesiacoch urputného boja s nepriateľom dokázal, že statočnosť, odvaha a odvaha dokážu zázraky.

Mýtus o nacistoch bol prelomený v ukrajinskej spoločnosti, v ktorej na frontoch a v tyle bojujú predstavitelia rôznych národností, pričom zostávajú jediným národom.

A všetci hovoria rôznymi jazykmi, vrátane ruštiny. Zároveň nikto – nikto za to nie je zastrelený – čo bola črta ruskej propagandy.

Pri pokuse o zničenie Ukrajiny sa Putin prepočítal. V dôsledku toho sa Ukrajinci zhromaždili a stali sa jednotným národom v normálnom, univerzálnom zmysle slova.

Zároveň samotné Rusko, o veľkosti, o ktorej kremeľskí propagandisti neustále vytrubujú a čo sám Fuhrer neustále opakuje, rýchlo padá do priepasti.

Hlavná myšlienka, na ktorej sa KGB-shnik-loser, prezývaný „mol“ dostal k moci – zdvihnúť Rusko z kolien, zlyháva. Pri pokuse zdvihnúť krajinu z kolien to Putin postavil na piaty bod.

Ale aj v tejto situácii väčšina obyvateľov Ruskej federácie naďalej podporuje svojho Führera.

Ale čo Európa? V čase, ktorý uplynul od ruskej invázie na ukrajinskú pôdu, prešiel Západ od nevery v šance Ukrajiny k dôvere v jej víťazstvo.

Pravda, teraz sa samotná Európa bojí rastúcej moci ukrajinského štátu. Toto je obzvlášť desivé pre niektorých „hlavných uchádzačov“ o palmu v EÚ.

Ale dnes, nie je čas na nesúhlas, skóre sa môže odložiť na neskôr. Dnes je hlavné zastaviť krviprelievanie na Ukrajine. A to je možné len pod podmienkou úplného víťazstva nad nacistickým Ruskom.

Bude to záruka bezpečnosti pre Ukrajinu a celú Európu, vrátane tej, za ktorú ukrajinský ľud platí takú vysokú cenu.

A pomáhať svojim ľuďom nie sú len zbrane a tanky, ktoré sú na fronte určite veľmi dôležité. Existujú však aj ďalšie rovnako dôležité oblasti.

Ide o ropné embargo, s realizáciou ktorého krajiny EÚ nijako nesúhlasia. Ide o vypracovanie spoločnej pozície k prijatiu Kyjeva do EÚ – udelenie štatútu členstva, čo bude dôkazom skutočnej podpory Ukrajiny zo strany Európy.

Tri mesiace. Časový rozdiel, ktorý v bežnom živote často jednoducho nevnímame. No na dnešnej Ukrajine sa tento čas nemeria na mesiace, týždne ani minúty. Meranie je založené na skutočných ľudských príbehoch. A každý časový úsek je ďalší Bucha, Irpin, Gostomel. Ďalší ľudský život.

Tri mesiace vojny. Každý deň, ktorý je svojím obsahom hrozný, kladie základy novej Ukrajiny, ktorá vo svojej histórii opakovane demonštrovala oživenie. Ukrajinci veria, že víťazstvo bude ich.

Do akej miery je Európa pripravená k tomu prispieť, závisí od samotnej Európy, od jej túžby byť slobodnou a demokratickou. Ale to je možné len pod podmienkou mieru, ktorý Ukrajina v tejto chvíli bráni pre všetky národy kontinentu.

Ukrajinci sú si víťazstvom istí. Vedia, že pravda víťazí, pretože je vždy na strane dobra, ktorého stelesnením je dnes Ukrajina.

Autor: Jozef Kováč