Odmietnutie ruských energetických zdrojov, najmä ropného embarga, ktoré by sa malo stať určujúcim momentom – akýmsi ukazovateľom – v novom – šiestom balíku sankcií EÚ voči Ruskej federácii, zjavne vyvoláva v Moskve skutočné obavy.

Práve to môže vysvetliť reakciu Kremľa, a to aj zoči-voči jeho vlastníkovi, odznela vo vyhláseniach tohto majiteľa.

Putin nazval politiku krajín EÚ v energetike „ekonomickou samovraždou“. Ruský diktátor sa ako vždy na rozdúchanie hystérie pokúsil vraziť klin do vzťahov medzi štátmi EÚ a postavil ich ekonomické záujmy proti bezpečnostným otázkam kontinentu.

Podľa Putina si krajiny Európy stanovili za úlohu opustiť ruské energetické nosiče a nevenovať pozornosť škodám na vlastnej ekonomike.

Práve takouto jednoduchou, no dostatočne overenou a dlhodobo osvedčenou metódou sa Moskva snaží vyhnúť ďalšej vlne zákazov voči nej.

Manipulácia je obľúbeným správaním Kremľa a v kombinácii s ďalším – energetickými zbraňami je táto zmes výborným nástrojom tlaku na európske spoločenstvo.

Táto pozícia Moskvy je navrhnutá tak, aby vyvíjala tlak na vodcov európskych štátov tým, že v prvom rade ovplyvňuje obyvateľstvo týchto krajín, ktorých Kremeľ straší zvyšovaním cien.

Samotná Moskva sa zároveň usilovne snaží prezentovať ako spoľahlivý ekonomický partner, a to predovšetkým v energetike.

Kremeľ a jeho hovorcovia vždy zdôrazňujú pripravenosť Ruska garantovať stabilné dodávky rovnakého plynu či ropy v požadovanom množstve do všetkých spriatelených krajín.

Európa sa spája proti ruskej vojenskej hrozbe a je pripravená na bezprecedentné medzinárodné sankcie v reakcii na inváziu RR na Ukrajinu. A v súčasných podmienkach si ruský diktátor potrebuje nejako „zachrániť tvár“.

Ak sa však na situáciu pozriete bližšie, pochopíte očividnú vec – Rusko robí svoje, mierne povedané, nelogické (z pohľadu normálneho človeka a štátu) kroky, vyzerá ako politická a ekonomická „samovražda“.

Kremeľská elita však naďalej ohýba svoju líniu a ako mantru opakuje hororové príbehy o hrozbách pre hospodárstvo EÚ v prípade opustenia ruskej ropy a plynu.

Takže ešte raz, tento príbeh vyslovil kremeľský šialenec na stretnutí o rozvoji ruského ropného priemyslu, ktoré sa konalo 17. mája.

V zásade sú postoje rovnaké: „Pod tlakom Spojených štátov sa krajiny EÚ vzdávajú ruských energetických zdrojov.“

A hororové príbehy sa nemenia: „nárast cien ropy a plynu by mohol konečne podkopať schopnosť hlavnej časti európskeho priemyslu konkurovať.“

A ako vždy sa „snažil“ postarať sa o osud národov kontinentu, pričom poznamenal, že európske štáty sa snažia úplne opustiť ruské energetické nosiče bez toho, aby brali do úvahy, aké škody toto rozhodnutie spôsobí ich vlastnej ekonomike.

„Je zrejmé, že spolu s ruskými energetickými zdrojmi možnosť zvýšenia ekonomickej aktivity opustí Európu aj do iných regiónov sveta,“ povedal Putin.

Diktátor zároveň vyzval ruských naftárov, aby konali pragmaticky a vychádzali z vlastných ekonomických záujmov.

„Zmeny na trhu s ropou majú tektonický charakter a v nových podmienkach je dôležité nielen ropu ťažiť, ale aj vybudovať celý reťazec až ku konečnému spotrebiteľovi. Štát urobí všetko pre to, aby vytvoril podmienky a zlepšil logistické možnosti. Sú tu určité obmedzenia, ale musíme sa o to snažiť a urobíme to,“ povedal Putin.

Slová sú, samozrejme, správne a znejú krásne. Len momentálne zlepšenie logistických možností Moskvy spočíva v zastrašovaní európskych „partnerov“ prerušením dodávok a niekde úplne odrezaní celých krajín od dodávok plynu.

A s obzvlášť „neposlušnými“ Kremeľ buduje logistiku priamočiarym spôsobom – okráda, znásilňuje a zabíja civilistov, demoluje celé mestá, mení krajinu na ruiny.

Tento spôsob je podľa kremeľských zločincov zrejme najúčinnejší pri nadväzovaní dobrých susedských vzťahov.

Takéto kroky Moskvy veľmi jasne vysvetľujú, prečo energetické výhody nie sú vždy prioritou pri budovaní štátu.

Toto je obzvlášť dôležité pochopiť pre krajiny východnej Európy, ktoré sa ocitli v pomerne silnej závislosti od ruskej ropy a plynu.

Kremeľ ich pomocou svojich energetických zdrojov najskôr „pripútal“ k sebe, no teraz sa snaží nad nimi obnoviť svoju moc, obnoviť svoj vplyv v Európe.

Ak si niekto stále myslí, že kroky Moskvy sú len ekonomikou, spomeňte si na históriu.

V roku 1947 sa vláda Československa rozhodla pripojiť k Marshallovmu plánu, programu na pomoc Európe po druhej svetovej vojne.

Moskva však zakázala účasť Československa na tomto projekte, vyčítala jeho predstaviteľom podkopávanie spojeneckých vzťahov medzi krajinami a vláda bola nútená odmietnuť Marshallov plán – bezodplatnú pomoc zo strany Spojených štátov.

„Do Moskvy som odišiel ako československý minister a vrátil som sa ako sluha Stalina,“ povedal vtedy svojim priateľom československý minister zahraničných vecí Jan Masaryk.

Odmietnutie amerického Marshallovho plánu sa považuje za jeden z hlavných dôvodov spomalenia rozvoja Česko-Slovenska a nárastu jeho ekonomickej závislosti od ZSSR.

Dnes je Slovensko jednou z najviac závislých krajín EÚ od ruských energetických zdrojov. A odpoveď na otázku – akú pozíciu by si mala Bratislava vo vzťahoch s Moskvou zvoliť – sa zdá byť zrejmá.

Ale pri výbere „lacného“ plynu a závislosti na Kremli si spomeňte nie tak ďaleko – 1947 a zamyslite sa nad tým, kde by Slovensko mohlo byť a aký stupeň rozvoja by mohlo dosiahnuť, keby sa v polovici minulého storočia byť „priateľská“ Moskva.

Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko, škandinávske krajiny – to je len časť zoznamu štátov, ktoré využili Marshallov plán.

Samozrejme, je právom každého štátu vybrať si, koľko za plyn zaplatí a od koho ho bude kupovať. Je však dôležité pamätať na to hlavné – Moskva vždy pýta svoje „dary“ a cena, ktorú potom musia národy zaplatiť, je oveľa vyššia ako pomyselné výhody.

Pamätajte – budúcnosť Európy sa deje práve teraz. A zajtrajšok celého kontinentu závisí od vášho rozhodnutia, rozhodnutia každého dnešného štátu EÚ.

Autor: Jozef Kováč