Väčšina európskych politikov privítala víťazstvo Emmanuela Macrona vo francúzskych prezidentských voľbách. Mali na to dobrý dôvod. Ak by ho Marine Le Penová porazila, Európa by sa nevyhla politickej paralýze.

Le Penová by si na svoje politické plány ťažko hľadala spojencov – možno s výnimkou maďarského premiéra Orbána. To by však ani nemusela. Úplne by stačilo, že by paralyzovala kľúčovú krajinu integračného projektu.

V júnových parlamentných voľbách by Le Penovej strana ťažko dosiahla väčšinu. Proti by sa postavila väčšina politického spektra. Francúzsku politiku by paralyzoval vnútorný stranícky konflikt – v čase, keď Európa potrebuje Francúzsko angažované v riešení problémov.

Le Penová v posledných rokoch veľa investovala do zmeny imidžu strany. Vytisla z nej generáciu svojho otca (aj s ním samým), vzdala sa aj niektorých postojov, ktoré predtým vehementne zastávala: spochybňovanie eura či dokonca členstva Francúzska v EÚ.

Za fasádou „ľudskej tváre“ sa však veľa nezmenilo. Antisemitizmus vystriedala nenávisť k imigrantom, najmä z moslimských krajín. Volania po odchode z únie nahradil sofistikovanejší program jej rozkladu zvnútra.

Pre Európu je Macron určite lepšou alternatívou. So spokojnosťou však opatrne. Skutočne dôležité otázky totiž kladie porovnanie rokov 2002 a 2022. Pred dvadsiatimi rokmi sa do druhého kola prezidentských volieb prekvapivo prebojoval Jean-Marie Le Pen. V druhom kole Francúzi s rozličnými politickými názormi so škrípaním zubov volili Jacqua Chiraca. Uchádzal sa o druhý mandát, nebol populárny, no v druhom kole dostal viac ako 80 percent hlasov.

V nedeľu Macron zvíťazil nad Le Penovou dcérou Marine o päť miliónov hlasov. To je slušný rozdiel. No viac ako 40 percent voličov podporilo krajne pravicovú kandidátku. Väčšina z nich nie je presvedčenými krajnými pravičiarmi. Mnohí jej asi ani neuverili hru na „ľudskú tvár“. Hlasovali však na protest proti „mainstreamovej“ politike, ktorou sa necítia reprezentovaní a ktorej neveria. Emmanuel Macron bol od začiatku kariéry považovaný za predstaviteľa technokratického politického centrizmu, málo citlivého k potrebám ľudí, ktorí nežijú veľmi pohodlný život a lipnú na miznúcich garanciách sociálnych istôt ako poistke pred prepadom do chudoby. Päť rokov prvého mandátu tento obraz len posilnilo.

Späť k Európe. Pilierom Macronovho politického programu je sľub reformy Európy. Únia ju potrebuje v mnohých oblastiach – od environmentálnej cez sociálnu a ekonomickú po bezpečnostnú, čelí najväčším výzvam od svojho vzniku. Reformy, ktoré potrebujeme, však musia rešpektovať právo každého človeka na dôstojnosť. A táto dôstojnosť má aj materiálny rozmer. Právo na slušný život, s primeranou dávkou bezpečia a naplnenia, nemôže byť výsledkom prírodnej či sociálnej lotérie. Nemôžu si ho privlastňovať tí, ktorí sa narodili so „správnym“ talentom a do „správnej“ rodiny.

Sociálna spravodlivosť nie je „bremenom“. Je poistkou proti víťazstvu politického extrému vo Francúzsku aj v inde v Európe.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk