V súvislosti s budúcnosťou Ukrajiny sa čoraz častejšie skloňuje slovo neutralita. Hovorí o nej prezident Volodymyr Zelenskyj aj ukrajinská delegácia, ktorá momentálne s ruskou stranou vyjednáva v Turecku. Otázne je, či neutralitu naozaj chce aj prezident Vladimir Putin.

Kým predtým bolo zrejmé, že Ukrajina nemá šancu stať sa členom NATO, teraz nie je vôbec jasné, čo si má človek pod neutralitou predstaviť.

Ukrajina už totiž neutrálna bola, dokonca to mala napísané v ústave, a Rusko ju napriek tomu dvakrát napadlo. Ak by aj došlo k nejakej dohode, aké má Kyjev záruky, že Moskva svoju agresiu nezopakuje?

Problém je v tom, že každý si pod neutralitou môže predstavovať niečo iné. Bude to neutralita, ktorá Ukrajincom umožní slobodne rozhodovať o vlastnej budúcnosti, alebo neutralita, kde sa Ukrajina zmení na akýsi protektorát, v ktorom bude Rusko diktovať, čo má robiť? Navyše, zostane v rukách Moskvy Krym aj Donbas?

V tejto súvislosti sa často spomína Fínsko. Áno, aj krajina „tisíc jazier“ po tzv. zimnej vojne v roku 1940 stratila časť svojho územia a nasledovalo vyhlásenie neutrality. Tu sa však všetky podobnosti končia. Rusko totiž nikdy nepovažovalo územie Fínsko za jadro svojej kultúry a histórie, čo sa o Ukrajine povedať nedá.

Dokiaľ Rusko nebude ochotné rozlúčiť sa so svojou koloniálnou minulosťou a so svojimi predstavami, v ktorých je Ukrajina stále súčasťou Ruského impéria, a dokiaľ bude brániť jej westernizácii, v zmysle jej zapojenia do európskych štruktúr, dovtedy bude akákoľvek zmluva o neutralite iba dočasná. Napokon z histórie vieme, že zmluvy sú pre Rusko iba zdrap papiera (svoje o tom vedia spomínaní Fíni).

Predpokladom zmeneného prístupu Moskvy ku Kyjevu je preto demokratizácia Ruska. A tá bez zmeny v Kremli nie je možná

Zdroj: https://nazory.pravda.sk