Nádej, že Vladimir Putin pristúpi na mierové rokovania alebo aspoň na rokovania o prímerí, je márna. Rovnako naivný je aj predpoklad, že na tieto rokovania Putin pristúpi, keď si bude chcieť „zachovať tvár“. Vrátiť sa pred 24. február 2022 nie je možné. Uvedomuje si to ruský prezident a my by sme to mali uvedomiť tiež.

V posledných dňoch otriasa ukrajinským informačným priestorom vlna nepochopenia a odporu proti možným kompromisom, na aké by pri rokovaniach s Ruskom mohla ukrajinská strana pristúpiť. Trochu k tomu prispievajú často dvojznačné vyjadrenia samotného prezidenta Volodymyra Zelenského, ale predovšetkým ľudí z jeho okolia. Pri pohľade na zoznam ruských ultimát, a teda bodov na rokovania, si Ukrajinci nevedia predstaviť pole pre ústupky, ktoré by Ukrajina mohla urobiť.

Volodymyr Zelenskyj už v podstate niekoľkokrát vyhlásil, že Ukrajina nebude robiť ústupky v územných otázkach. To znamená, že nepristúpi ani na uznanie Krymu ako ruského územia, ani na uznanie nezávislosti tzv. separatistických republík na Donbase, nech už by „nezávislosť“ nadobudla akúkoľvek podobu.

Jasne bolo tiež povedané, že Ukrajina bude požadovať úplné stiahnutie ruských vojsk zo svojho územia. To znamená nielen z tých území, kam prišli v posledných troch týždňoch, ale aj z územia Donbasu a predovšetkým Krymu. Čo však nebolo dosiaľ vysvetlené, sú náznaky o možnej neutralite Ukrajiny.

Nejasná neutralita

V tomto prípade okolie prezidenta Zelenského trochu zahmlieva. A jeho komentáre, ako už bolo povedané, sú často dvojznačné. Hovorí sa o rôznych variantoch neutrality, ale predovšetkým o bezpečnostných garanciách, ktoré by mali Ukrajinu chrániť aj v prípade, že nebude súčasťou Severoatlantickej aliancie. Kto presne by mal takú ochranu garantovať, nie je jasné. A len ťažko sa dá veriť tomu, že by Ruská federácia, nehľadiac na čiastočné ústupky od prvotných ultimát, bola súčasťou takých garancií, alebo že by ju prípadné garancie ukrajinských spojencov odradili od agresie.

Nie je dobré si nahovárať, že odstránenie Putina by niečo vyriešilo. Pri opakovaní hesla Putin je Rusko! zabúdame na jeho druhú časť – Rusko je Putin! Imperiálnu politiku tejto krajiny nemôže zmeniť obyčajná výmena jedného muža.

Ukrajinci neveria v neutralitu, pretože Ukrajina bola „neutrálna“ v čase okupácie a anexie Krymu a okupácie časti Donbasu a nijako ju to neuchránilo od vojny. Rusku rovnako žiadny druh ukrajinskej neutrality nebude stačiť, pretože dôvodom jeho vojny proti Ukrajine nebola jej snaha o vstup do NATO alebo EÚ, ale samotná jej existencia a jej nezastaviteľná westernizácia, ktorá v posledných rokoch postupovala míľovými krokmi. Ukrajinci nakoniec po všetkých bojoch a stratách na ľudských životoch, ku ktorým došlo v posledných týždňoch, nepristúpia na žiadny variant demilitarizácie.

Veľmi dobre si uvedomujú, že Ruská federácia chce zničiť Ukrajinu v snahe oživiť dávno mŕtve impérium. Preto možné snahy ukrajinskej vlády ponúknuť Moskve ústupky v tejto otázke s cieľom zabezpečiť mier pre svoju krajinu alebo vzdanie sa ambícií byť súčasťou západného spoločenstva odstúpením od snáh o vstup do NATO s vysvetlením, že „nás tam aj tak nikto nechce“, môžu vyvolať veľké emócie a vnútropolitické trenie.

Ukrajinci neuveria v možnosť uzavretia mierovej zmluvy s Ruskom, pretože žiadnej takej zmluve neveria predovšetkým Rusi. Rusko nepodpisuje zmluvy, aby sa nimi riadilo, ale aby dodržiavanie týchto zmlúv mohlo vymáhať od druhej strany. A to sa netýka iba Budapeštianskeho memoranda alebo Veľkej zmluvy o priateľstve a spolupráci s Ukrajinou. Praktika takto „výhodných“ zmlúv siaha hlboko do minulosti ruskej diplomacie.

Osamotený Putin

Po vojnových zločinoch, ktorých sme dnes a denne svedkami, Putin tiež neuverí žiadnym zárukám, pretože nikto mu už žiadne také záruky dať nemôže. Putin sa už nemôže vrátiť k soft-power, pretože na proukrajinskú a prozápadnú časť obyvateľov Ukrajiny nikdy nepôsobili a pôsobiť nemôžu a svojich priaznivcov na Ukrajine stratil vo chvíli, keď začal ostreľovať ich mestá. Ak azda boli na Ukrajine mestá, kde väčšina obyvateľov bola ruskojazyčná a z podstatnej časti aj rusofilná, tak to boli práve veľké priemyselné mestá na východe a juhu krajiny, ktorá teraz trpia najviac. O tom, že títo ľudia nadobro opustili tzv. ruský svet, svedčí aj fakt, že neutekajú do Ruska, ale na Západ.

Putin už nikdy nebude sedieť pri rokovacom stole so západnými politikmi. Nikdy už nebude partnerom pre Západ. Hoci používa v Charkove rovnakú taktiku, akú používal v Aleppe, kde mu to prešlo. Mimochodom, ruská propagandistická mašina produkuje porovnávanie Ukrajiny so Sýriou nahadzovaním provokatívnej otázky, prečo Západ dovolil Rusku bombardovanie a použitie zakázaných zbraní v Sýrii, ale na Ukrajine mu to prekáža. My by sme si mali skôr odpovedať na otázku: Môže si ešte Západ dovoliť tolerovať ďalšiu Sýriu?

Nie je dobré si tiež nahovárať, že odstránenie Putina by niečo vyriešilo. Pri opakovaní hesla Putin je Rusko! zabúdame na jeho druhú časť – Rusko je Putin! Imperiálnu politiku tejto krajiny nemôže zmeniť obyčajná výmena jedného muža. A opäť, vedia to Ukrajinci, vieme to my a vedia to aj v Moskve. Mali by sme byť opatrní, ak k takejto výmene alebo obetovaniu jedného muža v Rusku dôjde. Preto od Moskvy nemožno očakávať ústupky nebo konštruktívne konanie. Aj keby nakoniec bola podpísaná akákoľvek zmluva, bude to iba krátkodobá záležitosť.

Máme stále tendenciu pozerať sa na túto vojnu ako na konflikt, a tak o nej často hovoríme s nádejou, že konflikt je možné vyriešiť rôznymi ústupkami. No nie je to možné. Najneskôr 24. februára 2022 Rusko spustilo mechanizmus sebadeštrukcie, ktorá sa dotkne aj nás. Otázka je len, kedy a v akej miere.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk