Ruská politická elita sa plošným útokom na Ukrajinu prejavila ako nepriateľ mieru a jej agresiu treba bezpodmienečne odsúdiť.

Uznanie východoukrajinských separatistických republík zo strany Ruskej federácie už samo osebe znamenalo uzavretie jedinej nádejnej možnosti, ako vyriešiť konflikt v donbaskom a luhanskom regióne – Minských dohôd. Sprievodný šovinistický prejav ruského prezidenta o Ukrajine, bohužiaľ, ukázal, že jeho zámerom nie je nová bezpečnostná architektúra v Európe, ktorá by garantovala mierovú spoluprácu všetkých jej národov, ale násilné presadenie vlastných záujmov. Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá sa začala ráno 24. februára, urobila z domnienok, že takémuto riskantnému a iracionálnemu podniku sa Putin vyhne, omyl.

Nie je to však len toto jednoznačné porušenie medzinárodného práva, ignorancia výzvy zo strany OSN, aby došlo k okamžitému ukončeniu bojov, a vojenská agresia s civilnými obeťami, ktoré z ruskej vlády robia nepriateľa mieru; perzekúcia demonštrantov proti vojne a mierových aktivistov, žiaľ, ukazuje, že deklarované úsilie predísť väčšiemu konfliktu nebolo zo strany najvyšších ruských predstaviteľov úprimné.

Imperiálnemu uvažovaniu môžeme rozumieť (v zmysle poznania jeho princípov, hodnôt, spôsobov reagovania) aj vtedy, ak sa s ním nestotožňujeme – a na sympatie k nemu, veru, dôvod nie je. Má svoju relatívne predvídateľnú (akokoľvek hodnotovo problematickú) racionalitu. Ak sa však politická špička podujme na kroky, ktoré sú s touto imperiálnou logikou v rozpore, aj diplomacia sa stáva omnoho náročnejšou, ak nie vyslovene nemožnou. Rusko takto vo štvrtok ráno prekvapilo nielen Ukrajinu, ale aj mnohých odborníkov a veľkú časť verejnosti (vrátane mňa), ktorá aj na základe vyhlásení ukrajinského prezidenta považovala ruskú inváziu vo veľkom formáte a na území celej Ukrajiny za málo pravdepodobnú.

Naša odpoveď na ruskú agresiu by mala najviac zasiahnuť tých, ktorí sú za rozpútanie vojny priamo zodpovední, a nie tých, ktorí sú spoločensky najslabší, najzraniteľnejší a bez vplyvu.

Ako som už napísal, snaha o deeskaláciu napätia musí byť univerzálna, zmysel dáva len vtedy, ak na mieri majú skutočný záujem všetky strany: len čo je zámer vyvolania vojny či iného konfliktu daný apriórne, jeho naplneniu nemožno predísť. Je otázne, či bolo rozhodnutie o rozsiahlej invázii na Ukrajinu prijaté len v posledných hodinách či dňoch, alebo padlo v horizonte minulých týždňov až mesiacov – výsledok ostáva rovnako neprijateľný a neospravedlniteľný.

Principiálna opozícia voči vojne nepripúšťa nijaké vajatanie; naopak, v tejto chvíli si vyžaduje jednoznačný protest proti ruskému odstúpeniu od úsilia o diplomatické vyriešenie konfliktu. Pripravované ekonomické sankcie by mali byť adresné, i tak však ovplyvnia celú Ruskú federáciu vrátane tých jej obyvateľov, ktorí s vojnou proti bratskému národu nesúhlasia a neschvaľujú kroky vedenia svojej krajiny. Nie je ich málo a v nevyhnutnom úsilí o bezodkladné zastavenie bojov sú našimi spojencami, hoci pôsobia v omnoho náročnejších podmienkach. Naša odpoveď na ruskú agresiu by mala najviac zasiahnuť tých, ktorí sú za rozpútanie vojny priamo zodpovední, a nie tých, ktorí sú spoločensky najslabší, najzraniteľnejší a bez vplyvu. Iste nie je jednoduché takéto riešenie nájsť, ale mali by sme sa pokúsiť ho nájsť a presadiť.

Ukrajinský ľud, rovnako ako každá obeť agresie, zasa potrebuje solidaritu a podporu. Ako vo všetkých vojnách, aj v tejto na ňu najväčšmi doplatia tí, ktorí na nej majú najmenší záujem: obyčajní ľudia bez praktického dosahu na geopolitické rozhodnutia. Humanitárna pomoc utečencom z Ukrajiny nie je len našou morálnou povinnosťou a prejavom spoločenskej a ľudskej solidarity, ale možno aj spôsobom, ako si prostredníctvom pomoci druhým nájsť opäť cestu k sebe. Krízy majú schopnosť rozdeľovať aj spájať; verím, že tentoraz ide o ten druhý prípad. Hrôzostrašné obrazy nakrútené len pár desiatok kilometrov od našich hraníc v nás vyvolávajú nielen úzkosť, ale aj vedomie krehkosti mieru a životov nás, našich blízkych, no aj celkom neznámych ľudí. Je bolestivé, no zároveň plné nádeje uvedomiť si, že možno práve neľudskosť vojny nám pomôže v sebe – a medzi sebou – opäť objaviť človečenstvo.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk