Keď som čítal obdivné výkriky blúznivcov na adresu prezidenta Putina, a podotýkam, zďaleka to neboli iba senilní starci, snažil som sa zakaždým reagovať. Nemohol som inak! Cítil som to ako psiu povinnosť pamätníka, ktorý ruskú inváziu 21. 8. 1968 zažil, a preto nesmie mlčať.

Mama bola „blázen“, napriek prosbám babičky ma šesťročného vliekla rovno do centra diania, kde zomierali ľudia a tanky narážali do podlubí historických budov, pod ktorými stáli sanitky plné zranených zasypané tehlami, sutinami a strašným krikom.

Ten rev sa naozaj sypal do uší ako žeravý piesok z pekla a ostal mi v nich doteraz. Pred očkami mám aj lekára s rozorvaným krvavým plášťom a bezmocne skrivenou tvárou ako drží v náručí dievča, ktorého dlhé hadiace sa vlasy boli to jediné živé, čo z neho ostalo.

Pani v klobúčiku stojaca malililinká a sama pred ozrutným vojakom, zúfalo volajúca: „Pačemu, pačemu, dorogije továrišči, tu nět kontrarevolucia!?!“

Dorogoj vojak ju zrazil pažbou, tváriac sa naprosto nezúčastnene. Pozeral som fascinovane, ako letí sivý klobúčik povetrím, aby skončil na hlave rozrehotaného šikmookého Kalmyka strašidelného ako tento deň.

Uslzený pán, ktorý mňa a mamu v poslednej chvíli strhol k sebe z miesta, kde sekundu potom preletel obrnený transportér, mi skríkol do ucha: „Dívej se, hošíčku, dívej a nikdy nezapomeň!“

Potom všetko zakryl prach. Všade bol prach ako strašidelná živá opona nad posledným dejstvom iluzórneho československo-sovietskeho priateľstva.

Úplne najšialenejšie na tej hrôze bola skutočnosť, že tá plačúca masa tetiek s púpavovými trvalými na hlavách, strýcov v rádiovkách s anténou, popletených kantorov a ukričaných študákov ešte pár hodín pred touto nočnou morou Rusov milovala.

„Dyť nás přeci vosvobodili!“ Mama ma držala pazúrovými nechtami tak pevne, až mi z rúk kvapkala krv. Našťastie to bola jediná krv, ktorú som prelial.

Kúsok od nás sa jej vyleje oveľa, oveľa viac. Naša povinnosť je NEMLČAŤ!

Stále sa donekonečna pýtať pačemu, pačemu, továrišči???!!! A slovenským kolaborantským sviniam, ktoré budú biľakovsky schvaľovať inváziu, treba „nachrákať“ do ksichtu!

Aj vďaka nim sa bombardujú nevinní. Dúfam, že naše sliny na ich luhárskych papuliach skrvavejú a ostanú ako stigmy zradcov do konca ich dní!

Ešte sa mi zdá dôležité spomenúť, že nám konečne na Slovensku vyrástol štátnik s veľkým Š. Po prečítaní statusu Andreja Danka k vojne na Ukrajine normálne vidím, ako Béla Tuka, Benito Mussolini a Joseph Goebbels v kotli, kde z nich čerti varia luciferský guláš, uznanlivo pokyvujú fašounskými hlavami.

Veď teória pána Danka, že Ukrajinci nie sú žiadni Slovania, ale len akýsi prapodivní Eskimáci, ktorých hatmatilke my putinovci vlastne ani nerozumieme, akoby vypadla z ich najslávnejších prejavov.

Tož, peklu zdar a Vovovi zvlášť!

Zdroj: https://nazory.pravda.sk