Štyri razy si zlomil kľúčnu kosť, raz ruku, polámal rebrá a pred štyrmi rokmi aj lícnu kosť, keď dostal kopytom do tváre.

Ani na okamih však slovenský džokej Lukáš Matuský neuvažoval o tom, že by sa dostihového športu vzdal. Minuloročný úspech v najťažších dostihoch kontinentálnej Európy bol pre neho odmenou za všetko, čo si vytrpel. O pár dní – v nedeľu 10. októbra opäť osedlá Hegnusa, na ktorom, mimochodom, pri triumfe sedel v pretekoch prvý raz, a pokúsia sa prvenstvo obhájiť.

Lukáš, vyžrebovali vám s Hegnusom štartové číslo 10. Je to vaše šťastné číslo?

– Čísla neriešim. Je mu jedno, či to je 1, 2, 5, 100 alebo 10. Tie nerozhodujú. Rozhodne forma nás oboch v daný deň a danú hodinu, najmä to, či tie formy dokážeme zosúladiť.

Termín obhajoby sa naozaj blíži, cítite už tlaky, že vás čaká niečo náročné?

– Teraz ešte nie. Beriem každý deň do dostihov ako normálne dni, ktoré žijem. A hovorím si, že to pre nás budú dostihy ako každé iné. Určite na štarte nervozita bude, ale to patrí k športu. Kto tvrdí, že je na štarte pokojný, klame.

Ako často si spomínate na ten veľký úspech spred takmer roka?

– Také dostihy sa nevyhrávajú každý deň. Bol to krásny, silný triumf. Očami som tlačil Hegnusa do cieľa. Smutné však je, že som si to nemohol užiť pred divákmi. Nebolo komu zakývať… Tento rok by to mohlo byť v tomto ohľade lepšie, a tak sa s Hegnusom vynasnažíme, ale sme si mohli užiť taký ozajstný aplauz.

Priniesol vám tento úspech aj veľkú slávu? Stalo sa, že vás ľudia spoznávali na ulici?

– To nie! Môžem sa pokojne voľne pohybovať kdekoľkvek. Nik odo mňa autogram nepýta!

Zmenil sa nejako váš život?

– Nijako. Stále si idem to, čo robím už roky. Tri dni makám vo Velkých Karloviciach pre české dostihové legendy Františka a Radka Holčákovcov, ktorých majetkom je kôň Hegnus, a dva dni pre slovenskú dostihovú legendu Jaroslava Brečku, prezývanú „slovenský Váňa“ v Sobotišti. Ten kolobeh sa nezmenil, a to som rád. Veď robím to, čo som odmalička chcel, to, čo ma nesmierne baví.

Boli ste neraz zranený, mysleli ste niekedy na to, že dosť. Končím?

– Nejde to, jazdenie milujem. Keď na tom koňovi cválate a skáčete, je to úžasný adrenalín.

Aký vzťah ku koňom má váš synček Maxim?

– Ten najlepší. Nebojí sa ich, a to je dobré. Čo však z neho bude, sa dnes nedá povedať. Veď má sotva tri roky!

Zmenený taxis?

Najslávnejšia prekážka Veľkej pardubickej Taxisova priekopa prešla po 28 rokoch opäť zmenou. „Bol som si to, samozrejme, pozrieť. Organizátori zachovali šírku priekopy, hrana je však miernejšia, aby sa dopad pre kone, ktoré zle skočia, nekončil fatálne. Už to ale nie je ten Taxis, o ktorom sa v súvislosti s týmito dostihmi hovorilo desaťročia. Súhlasím s tou časťou, ktorá tvrdí, že to bude celkom iné,“ vysvetlil Lukáš.

Zdroj: https://www.cas.sk