Všetkých spoluobčanov nesmierne prekvapilo nečakané zrušenie medzirezortnej skupiny pre obnovu dôvery v právny štát. K zrušeniu nespochybniteľne najdôležitejšieho článku nášho dlhodobého politického života už v zárodku totiž došlo napriek tomu, že pri činnosti onej skupiny išlo predovšetkým o našu komisiu, a navyše orientovanú v prvom rade na dôveru v náš (!) právny štát.

Skupina doteraz síce nikomu nijako neškodila, no podľa názoru jej zakladateľov, ktorými boli premiér Eduard Heger a minister financií Igor Matovič, by istotne neškodilo ani trochu tej dôvery venovať štátu samotnému.

Komisia mohla síce, vzhľadom na celkové zameranie vlády a vôbec koalície vo vzťahu k štátu, evokovať zreteľný konflikt záujmov, no o štát sa treba starať aj vtedy, keď sa to niekomu nepáči. Teda napríklad vtedy, keď je politika vlády v úplnom súlade s mimovládnymi organizáciami alebo napríklad aj s riadiacimi orgánmi EÚ. Je to však mimoriadny prípad, keď sú vláda a vlastne i štát viac-menej úplne zbytočné, pretože napríklad komisárom EÚ prirodzene dôverujú úplne všetci. A to aj napriek ich niekedy pomerne neobvyklým názorom.

Istotne tieto súvislosti nechápem celkom správne, ale komu by sa mohlo zdať zvláštne predvianočné odporúčanie Heleny Dalliovej, komisárky EÚ pre rovnosť a sociálnej demokratky z Malty, o „nespomínaní“ Vianoc? S radom iných odporúčaní: „Z ohľaduplnosti k iným kultúram sa navyše malo upustiť aj od používania mien Mária a Jozef a namiesto nich by sa mali používať mená ako Malika a Julio.“ Podľa jazykových regulátorov v Bruseli je vraj používanie kresťanských mien neúnosné s ohľadom na príslušníkov iných náboženstiev.

Chcem veriť tomu, že mená Malika a Julio sa nepoužívajú v nijakých náboženstvách. Vystúpil proti tomu síce aj tajomník kardinála v Taliansku Pietro Parolin, no jedna naša europoslankyňa v Bruseli si hneď, podľa jej vyjadrenia v médiách, hrdo „nestihla“ kúpiť stromček, kapra a ani darčeky.

Nuž s pokrokom i s dôverou niekedy treba začať, a to aj za cenu drobných prešľapov. O tom by vedel dlho hovoriť napríklad Joseph Jeffrey Hazelwood, kapitán ropného tankera Exxon Valdez, ktorý si navigáciu trochu spríjemňoval popíjaním vodky a potom úprimne dôveroval tomu, že pred sebou nemá Aljašku.

Niekedy je to totiž tak aj so štátom, keď ten štát pred sebou síce ľudskými zmyslami nevidíme, ale dôverovať mu treba aspoň pomocou nejakej skupiny dobrovoľníkov. O to smutnejšie je, aspoň ako som sa dočítal, že: „Výsledky práce skupiny na obnovu dôvery v právny štát sú nateraz tajné.“ A to podľa premiéra Hegera skupina takýchto šikovných návrhov na obnovu dôvery v právny štát vytvorila hneď rovno 17.

Z toho je nešťastná najmä ministerka pre investície Veronika Remišová (Za ľudí): „Aj mňa to trápi, rada by som videla už konečne konkrétne legislatívne návrhy z pracovnej skupiny.“ To by malo byť istotne rozhodujúce. Lebo keď už nikomu inému, ba ani štátu, no aspoň ministerke Veronike Remišovej dnes už rozhodne dôveruje každý z nás.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk