12. októbra 2022 vrah v podniku Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. V nemocnici skončila Radka Trokšiarová. Od teroristického útoku na sexuálne menšiny prešli dva roky.

Už sú to dva roky, odkedy sa Juraj Vankulič a Matúš Horváth v podvečer 12. októbra 2022 stali obeťami prvého teroristického útoku na Slovensku. Spolu s Radkou Trokšiarovou sedeli pred podnikom Tepláreň, ktorý pre queer ľudí v Bratislave predstavoval bezpečný priestor. Krátko po pol siedmej večer na miesto prišiel 19-ročný zradikalizovaný útočník a začal strieľať.

Bar Tepláreň je dnes už zatvorený, na stĺpe verejného osvetlenia pred podnikom ľudia lepia dúhové nálepky a zapaľujú sviečky.

V prvých dňoch po útoku sa verejnosť postavila za sexuálne menšiny. Ľudia vyšli do ulíc na pochody za Juraja a Matúša, podpisovali petície, žiadali zmenu. Útok odsúdili všetci traja vtedajší najvyšší ústavní činitelia. „Prepáčte, mrzí ma, že naša spoločnosť nedokázala ochrániť vašich blízkych. Mrzí ma, že ako členovia LGBTI komunity sa na Slovensku stále cítite neprijatí. Patríte sem, ste pre našu spoločnosť hodnotní,“ povedala prezidentka Zuzana Čaputová.

Politici sľubovali zlepšenie právnej situácie párov rovnakého pohlavia.Po dvoch rokoch legislatívne zmeny nenastali, útočná rétorika neodišla, ministerka kultúry obviňuje queer ľudí z úpadku spoločnosti a LBGTI ľudia sa zatiaľ nemôžu cítiť bezpečne.

Kto sa zastane menšiny pod útokom

„Najväčšia bolesť je, keď rodič prežije svoje dieťa. Idú dni a myslím na Jurka; niekedy si pomyslím, že prečo ma z tej Bratislavy tak dlho neprišiel pozrieť,“ napísala v liste k prvému výročiu Jurajova matka Dana Šibíková.

Dnes, po dvoch rokoch zmenu k lepšiemu nevidí ani Roman Samotný, majiteľ podniku Tepláreň. „Žiaľ, ešte viac nabrali na sile dezinformácie a hoaxy, ktoré ničia súdržnosť Slovenska a rozbíjajú rodiny. Teroristický útok na LGBTI+ ľudí spred Teplárne veľmi bolestne ukázal, kam tieto klamstvá vedú. Veľká časť spoločnosti sa, našťastie, poučila a už rozumie, že s nenávisťou sa nemožno zahrávať a ani ju prehliadať. Je však desivé, že mnohí nič nepochopili a ďalej zneužívajú život LGBTI+ občanov a občianok tejto krajiny, aby šírili zlobu a získavali tak politické body. Už pritom veľmi dobre poznáme, akú vysokú cenu má táto nebezpečná hra.“

Do bratislavských ulíc pár dní po vražde vyšli tisícky ľudí, aby si uctili pamiatku Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Na čele pochodu proti nenávisti kráčala prezidentka Čaputová, dúhovú vlajku od ľudskoprávnej aktivistky niesol vtedajší premiér Eduard Heger.

Dnes vo vláde queer ľudia zástancu nemajú.

Na zrovnoprávnenie chýba politická vôľa

V Ústave Slovenskej republiky sa píše, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. Rovnaké práva na papieri síce majú, ale v praktickom živote sa stretávajú s viacerými prekážkami. Ak ich polovička leží v nemocnici, k informáciám o ich zdravotnom stave sa nedostanú. Ak o partnera prídu, nemajú nárok po ňom dediť a nemôžu spolu legálne vychovávať dieťa s istotou, že ak sa jednému rodičovi niečo stane, do starostlivosti potomka dostane ten druhý.

O nápravu tohto stavu žiadala pár dni po teroristickom útoku iniciatíva Ide nám o život. Vyzývala vládu a parlament, aby prijali opatrenia, ktoré by LGBTI+ komunitu zrovnoprávnili s väčšinovou spoločnosťou. Podporilo ju vtedy viac ako 33-tisíc ľudí.

Od vlády žiadali, aby prijala zákon o životnom partnerstve, zabezpečila dôstojnú tranzíciu pre transrodových ľudí, vymedzila sa proti šíreniu nenávisti, zefektívnila činnosť orgánov činných v trestnom konaní a systematicky vytvárala bezpečný priestor pre LGBTI+ komunitu.

K prijatiu legislatívnym zmien nepristúpila ani vláda Eduarda Hegera, ani vlády po ňom.

S iniciatívami za zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí a ďalšími ľudskoprávnymi aktivistami sa po útoku stretával priamo premiér Eduard Heger. Vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti Viliamovi Karasovi dal za úlohu vypracovať návrh, ktorý by zlepšil právne postavenie párov rovnakého pohlavia.

Riaditeľ iniciatívy Inakosť Martin Macko pripomína, že do parlamentu prišiel „nedôstojný návrh o dôverníkoch“, ktorý nezískal dostatočnú podporu, a tak ho Národná rada neschválila.

O zmenu sa nepokúsila ani úradnícka vláda Ľudovíta Ódora. „Nebudeme otvárať kultúrne vojny, nechceme ešte viac rozdeliť spoločnosť pred voľbami. Vláda má v prioritách pomoc slabším, pomoc menšinám, môžme dať do budúcna návrhy vládam, ako zlepšiť život ľudí. Máme množstvo tém, kde je spoločnosť rozdelená, nechceme ani tie komunikovať,“ odpovedal expremiér Ódor na otázku, aký má postoj k registrovaným partnerstvám. Úradnícky kabinet nemal podporu v parlamente, vládol s obmedzenými kompetenciami.

Situácia sa nezlepšila ani za vlády Roberta Fica.

Naopak, opakovane ich na politickú kampaň využívajú viaceré strany tejto vlády. Amnesty International ako príklad takýchto krokov uvádza predkladanie návrhu zákona o rodnom čísle, ktorý by prakticky znemožnil právnu tranzíciu, či zrušenie odborného uznesenia upravujúceho postupy medicínskej tranzície. „Tieto kroky sú v rozpore s medzinárodným právom a sú jasným útokom na práva a dôstojnosť transrodových ľudí,“ približuje Daniela Mužíková z Amnesty.

Štandardizovaný postup pre diagnostiku a komplexný manažment zdravotnej starostlivosti o dospelú osobu s transsexualizmom zrušila dnes už exministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková (Hlas) pár hodín po tom, čo vláda Roberta Fica minulý rok získala dôveru v parlamente. Dolinková tento krok prezentovala ako ústupok koaličnému partnerovi SNS, ku ktorému pristúpila „v záujme deklarovania stability vládnej koalície“.

Premiér Fico sám seba na tlačových konferenciách označuje za normálneho chlapa, heterosexuála, ktorý má rád ženy. Kritizuje „tri záchody v Bruseli“ či podporu mimovládnych organizácií, ktoré riešia ľudskoprávne témy.

Ešte ďalej zašla ministerka kultúry Martina Šimkovičová z SNS, ktorá menšinu obvinila zo spoločenského úpadku. „My heterosexuáli vieme tvoriť budúcnosť, lebo vieme tvoriť deti. Európa vymiera, nerodia sa nové deti. Pretože je tu pretlak LGBTI+ a zvláštne, že pri bielej rase,“ povedala v rozhovore pre Topky. Podobnú krajne pravicovú rétoriku používal aj vrah zo Zámockej.

Z LGBTI+ ľudí sú stále terče

Slovensko podľa dát Eurobarometru patrí ku krajinám s najmenšou mierou tolerancie k inakosti.

Z dostupných prieskumov vieme, že diskrimináciu zažíva každý piaty queer človek v práci, každý tretí s ňou mal skúsenosť, keď vyšiel do spoločnosti. Skúsenosť s fyzickým či sexuálnym útokom má pätina queer či transrodových ľudí.

Fyzické útoky neprestali ani po útoku na Tepláreň. Len pár hodín po ňom napadol vo vlaku z Bratislavy do Trnavy muž spolucestujúcu, ktorá mala na oblečení pripnutý odznak s dúhovou vlajkou. Ten nosia ľudia na znak solidarity so sexuálnymi menšinami.

Ani nie dva mesiace po útoku na Tepláreň partia neonacistov fyzicky napadla hudobníkov skupiny Berlin Manson. „Najprv letela fľaša piva, a to bol pre mňa jasný signál, že to bude mať nejaké pokračovanie,“ opisoval raper Edúv syn situáciu, ku ktorej došlo v skalickom podniku.

Po vyvesení dúhovej vlajky sa dostali vystupujúci do potýčky s partiou neonacistov, ktorá začala byť nadmerne agresívna. Následne došlo k bitke, frontman skupiny Adam Dragun skončil so zlomenou sánkou, hudobníkovi Dominikovi Prokovi vytrhli náušnicu z ucha.

Posledný známy slovný útok na osobu, ktorá sa hlási k LGBTI+ ľudom, sa stal priamo v parlamente, keď chcel podpredseda parlamentu Andrej Danko (SNS) vykázať z rokovacej sály poslankyňu Progresívneho Slovenska Luciu Plavákovú pre dúhové nálepky na jej počítači.

„Dúhové srdiečko, no pozrite sa, ja mám veľa priateľov v tejto komunite, ja s tým vôbec nemám problém. Ale rokovacia sála je miesto, kde podľa rokovacieho poriadku nie je povolené tieto veci prezentovať,“ podporil Danka aj druhý podpredseda parlamentu Tibor Gašpar (Smer).