„Tvár generácie je ako tvár psa,“ cituje Gideon Levy v izraelskom denníku Haaretz z Mišny, nábožensko-právnych ustanovení judaizmu.

Viac ako pred týždňom bol na spravodajskej stránke Middle East Eye uverejnený príbeh Mohammeda Bhara, 25-ročného muža s Downovým syndrómom, ktorého 3. júla v dome jeho rodiny vo štvrti Šudžaja v meste Gaza roztrhali psy Izraelských obranných síl (IDF). Armáda správu potvrdila a príbeh neskôr zverejnil Haaretz a BBC.

Rodina bola donútená opustiť dom a Mohameda, dohryzeného psami, v ňom zanechať. Niekoľko dní kontaktovala Červený kríž, trvala na lekárskej opatere, armáda to však neumožnila. Keď sa k nemu po týždni dostali, našli už len jeho rozkladajúce sa telo. Podľa správy ho psy nezabili. Vojaci ho nechali vykrvácať.

Jeden z miliónov príbehov, aké vojny prinášajú, mohli by ste povedať. Možno by ste sa aj začudovali, prečo o tom vlastne hovoriť. Ten chlapec a toľkí jemu podobní bol predsa Palestínčan, a na ten konflikt je – určite v našom priestore – predsa oprávnené „nemať názor“. Kým v jednoznačnosti názorov na pôvod a riešenie ruskej vojny na Ukrajine by sa dali usporiadať preteky, genocída v Gaze, plniaca titulné stránky všetkých lepších svetových médií, je medzi nami obostretá desivým nezáujmom.

Gideon Levy má pravdu, keď tvrdí, že najstrašnejšia je ignorancia priveľkej časti spoločnosti v jeho vlasti. Má pravdu, keď tvrdí, že tvárou našej generácie je tvár rozbesneného, neuvažujúceho, zaslepeného, slúžiaceho psa útočiaceho na postihnutého chlapca, ktorý ho chcel hladkať. No nemal by pravdu, ak by túto tvár videl iba vo svojej spoločnosti.

O zaslepenej selektívnosti, s akou dávkujeme prejavy ľudskosti v rozhorčení nad vojnovými zločinmi najmä na sociálnych fórach, ale aj vo verejných vyhláseniach či médiách, najviac kričí ticho. Ale veľmi často aj hlasné pobúrenie, aké demonštrujeme pri obrazoch dokaličených detí. Za jedny sa modlíme, zatiaľ čo tým druhým posielame odrezať aj druhú nohu.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk