Vo Francúzsku neexistuje spoločenská väčšina pre neoliberálny model, ale ani spoločenská a politická väčšina pre strategickú politickú alternatívu k neoliberalizmu. Takto zhrnul francúzsky sociálny vedec Bruno Amable základnú politickú konšteláciu posledných štyroch desaťročí.

Tradiční politickí predstavitelia neoliberalizmu sú na ústupe, zatiaľ čo extrémna pravica v podobe Národného združenia (Rassemblement National – RN) Marine le Penovej je na dlhodobo vzostupnej trajektórii. Voľby v roku 2024 a nasledujúca patová politická situácia sú najvyostrenejším vyjadrením tejto konštelácie.

Súčasným hlavným politickým protagonistom neoliberálnych síl je prezident Emmanuel Macron. Pôvodne pochádza z liberálneho krídla Socialistickej strany. Počas prezidentského obdobia Françoisa Hollanda, tiež zo Socialistickej strany, bol ústredným zástancom neoliberálnej politiky ako poradca, potom ako minister. Pre prezidentské voľby v roku 2017 sa stal hlavným kandidátom neoliberálnych síl – teraz s vlastnou stranou. Dokázal zaujať voličov pravice, ale aj dobre zarábajúcich bývalých voličov Socialistickej strany. Hlavné médiá Macronovi drukovali.

Medzi ľavicou a pravicou

Z ľavice vznikla aj nová volebná aliancia Nepoddajné Francúzsko (La France Insoumise – LFI). Aj ju viedol bývalý člen Socialistickej strany Jean-Luc Mélenchon. LFI jednoznačne predstavuje antineoliberálnu politiku. Aliancia, rovnako ako prezidentský kandidát Mélenchon, dokázali zabodovať najmä medzi mladšími voličmi – často vzdelanými, ale s neistým zamestnaním.

Treťou ústrednou silou bolo Národné združenie RN ako sila extrémnej pravice so silným dôrazom proti migrantom. RN takticky nadviazalo na sociálnu nespokojnosť v dôsledku finančnej krízy a neoliberálne zložky svojej politiky doplnilo o individuálne štátne podporné opatrenia a sociálne akcenty.

V prvom kole hlasovania v roku 2017 Macron zvíťazil tesne s 24,01 % hlasov proti kandidátke RN Marine Le Penovej, kandidátovi tradičnej pravice Françoisovi Fillonovi a Jeanovi-Lucovi Mélenchonovi zľava. V druhom kole volieb sa Macron predstavil ako kandidát republikánskych síl proti extrémnej pravici a zvíťazil. Vďaka väčšinovému volebnému systému získal aj absolútnu väčšinu kresiel v Národnom zhromaždení. Jeho strana však v prvom kole získala len 28 % hlasov.

Ľavica sa dokázala dohodnúť na spoločnom programe, nie však na spoločnom kandidátovi na premiéra. Macronovi hrá do karát práve nejednotnosť ľavice.

Macron vyhlásil, že nie je ani pravica, ani ľavica. Kľúčové pozície však dal politikom z tradičnej pravice a prakticky presadzoval prísnu neoliberálnu politiku. Sociológovia Michel Pinçon a Monique Pinçon-Charlotová ho nazvali „prezidentom ultrabohatých“. Jeho politika vyvolala masívne sociálne protesty, najmä vo vidieckych regiónoch a v malých mestách. „Žlté vesty“ ukázali, že neoliberálne politiky nepredstavujú spoločenskú väčšinu.

Macronov zostup

Prvé zúčtovanie pre Macrona prišlo v prezidentských a parlamentných voľbách v roku 2022. Čelil zvýšenej konkurencii Le Penovej aj Mélenchona. V druhom kole sa jeho náskok pred Le Penovou výrazne znížil. Jeho strana prišla o absolútnu väčšinu kresiel v parlamente. Po Socialistickej strane v predchádzajúcom období sa okrajovou silou v parlamente stala aj tradičná pravica Republikáni (Les Républicains). Na presadenie neoliberálnej politiky Macron hľadal meniace sa väčšiny – a v niektorých prípadoch našiel podporu aj medzi prívržencami Le Penovej. Žiadna väčšina ale nebola za zvýšenie veku odchodu do dôchodku. Narazil na spoločenské odmietnutie a masívne protesty. Reformu Macron presadil dekrétom.

Ďalšie zúčtovanie prišlo vo voľbách do Európskeho parlamentu. S 14,6 % zaostal ďaleko za RN, ktoré dosiahlo 31,6 %. Naľavo mali tentoraz Socialisti náskok pred Nepoddajným Francúzsko. Ihneď po oznámení výsledkov volieb Macron nečakane vyhlásil nové voľby do Národného zhromaždenia. Vzhľadom na väčšinový volebný systém hrozil prelom extrémnej pravice.

Veľmi heterogénna ľavica reagovala rýchlo a primerane. Vznikla spoločná kandidátka Nový ľudový front (Nouveau Front Populaire, NFP), ktorého spoločným menovateľom bol seriózny sociálnodemokra­tický program. NFP kládol dôraz na vyššie minimálne mzdy a sociálne dávky, program verejných investícií a ekologickú reštrukturalizáciu. Celé by sa to malo financovať z vyšších daní bohatých. Macronova strana stavila na „proeurópsku“ orientáciu. Le Penovej RN sa videlo bližšie k moci a tak hospodársku politiku preorientovalo na neoliberálnejší prístup.

V prvom kole hlasovania sa RN stalo s 33,2 % najsilnejšou silou. Zabodovalo nielen medzi robotníkmi a zamestnancami, ale výraznejšie ako predtým aj medzi vysokopríjmovými triedami. Na kandidátke ľavicového NFP boli kandidáti zo strany socialistov a zelených obzvlášť úspešní v prostredí veľkých miest, zatiaľ čo kandidáti Mélenchonovho LFI boli silní hlavne na predmestiach s obyvateľstvom prevažne z radov prisťahovalcov. Ale aj v regiónoch so silnou históriou sociálneho odporu. NFP sa s 28,0 % stalo druhou najsilnejšou formáciou. Macronova formácia s voličmi primárne z vyššej strednej triedy sa umiestnila až na treťom mieste s 20,0 %.

Ľavica stále nejednotná

Väčšinu kandidátov do druhého kola priviedli RN a ľavica. Vo Francúzsku však užšia voľba môže zahŕňať aj viac ako troch najsilnejších kandidátov. Ľavica opäť zareagovala primerane: navrhla Macronovi, aby zvážil len najsľubnejšieho kandidáta. Macron s tým súhlasil, no v jeho tábore sa objavili jasné výhrady, najmä voči kandidátom z najľavicovejšieho Nepoddajného Francúzska. Nový ľavicový front dostal najviac mandátov (182), nie však nadpolovičnú väčšinu. Macronova formácia získala druhý najväčší počet mandátov (168), kým Le Penovej RN sa vďaka taktickému hlasovaniu ľavicových a liberálnych voličov stala so 143 mandátmi len treťou najsilnejšou silou.

Ľavica sa dokázala dohodnúť na spoločnom programe, nie však na spoločnom kandidátovi na premiéra. Preto medzi LFI a ostatnými ľavicovými stranami nastáva zlom. Macronovi hrá do karát práve nejednotnosť ľavice. Chce vládu bez LFI – a ak to len bude možné, s tým najväčšmi neoliberálne orientovaným premiérom, ktorý by sa dal pripraviť na kandidáta pre budúce prezidentské voľby.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk