Z Ukrajiny píše publicistka Anna Gin

Ďalšia ruská letecká bomba vzala život trom Charkovčanom a skaličila ďalších päťdesiat ľudí.

Najobludnejšie slovo v tejto vete je „ďalšia“. Je také služobné, také necitlivé. Nikdy by nemalo stáť vedľa slov „smrť“ alebo „bomba“.

Žiaľ, takéto udalosti v Charkove už dávno prestali byť senzáciou.

Teraz dopadlo niekoľko bômb, jedna z nich zasiahla obytnú budovu oproti autobusovej stanici. Veľmi rušné miesto. Obzvlášť v sobotu.

Boli sme blízko, na veterinárnej klinike. Hektora, môjho dobermana, poštípala nejaká hnusná potvora, niečo ako ovad, išli sme k dermatológovi. Úder bol ohlušujúci, no zdalo sa, že tlaková vlna sa prevalila na niekoľko kilometrov.

Ľuďmi naokolo to na chvíľu otriaslo a… vzápätí išli ďalej, každý kam mal namierené.

Všimla som si, že my, Charkovčania, čoraz viac hovoríme frázu „život ide ďalej“ a po „ďalšom“ ostreľovaní ideme na trh po zemiaky.

Pri klinike je detské ihrisko, desať minút po výbuchu sme okolo neho prešli. Deti sa veselo hrali v piesku a mamičky na lavičke živo diskutovali o nových kvapkách proti nádche.

Nie, nie – nie je to bezcitnosť, ľahostajnosť ani hrdinstvo. Je to emocionálna únava znásobená obyčajným fatalizmom. V podstate sme všetci samovrahovia. Každý, kto zostáva v meste, si uvedomuje, že zajtra môžu trafiť jeho domov, jeho blízkych.

A touto Charkovčankou z dnešných správ – „na zastávke trolejbusu okamžite zomrela žena“ – môže byť ktokoľvek z nás. Zajtra.

Ale chcem povedať: na vojnu sa nedá zvyknúť. Svet by mal každý raz počuť slová: „Ďalší“ zločin kremeľského režimu. „Ďalšia“ nepotrestaná vražda. „Ďalší“ teroristický čin Putina a jeho prisluhovačov.

Práce na odstraňovaní trosiek sa skončili, informovali záchranári. Šesť ľudí zostáva na jednotke intenzívnej starostlivosti vo veľmi vážnom stave. Píšu, že je medzi nimi aj dvanásťročné dievča.

Ďalšia správa pre Haag z Charkova.

Zdroj: https://spravy.pravda.sk