Nad vyše tisícom našich škôl sa v minulých dňoch rozprestrela hrozba. Je ich mnoho, ale rovnaká bola takpovediac zavesená nad každou z nich – svojou akoby mrazivou neodvratnosťou. Koho by to nezasiahlo?

Ak sme rodičia, chápeme to ako rodičia. Ak sme učitelia, chápeme to ako učitelia. Ak sme politici, chápeme to ako politici. Takmer vždy, teda aspoň u nás, si to však pripomíname ako tí, ktorí touto vzácnou inštitúciou prešli. Stále vzácnou.

Ak čítam o krajinách, ktoré ešte aj dnes beznádejne zápasia s 80 % negramotnosťou, predsa práve v nich máme niečo nesmierne dôležité. Úmyselne tie krajiny nemenujem, lebo to nie je cieľom. To však neznamená, že je v tomto priestore všetko jasné. Škole totiž nemusíme vždy rozumieť ani ako rodičia, niekedy (žiaľ) ani ako učitelia, príliš často ani ako politici. Ale to, čo nemožno spochybniť, je, že sú v školách deti a ide v nich predovšetkým o deti.

Je to nadmieru zraniteľné miesto, pričom, akoby paradoxne, svojím spôsobom každého upokojuje. Veď deti sú tam, kde majú byť. Ako často práve vďaka tomu aj my môžeme byť tam, kde máme alebo kde práve chceme byť. Ach, je to vskutku zázračný priestor. Ak je nejako narušený, nemožno sa nijako ubrániť stiesňujúcemu smútku spojenému s pocitom zúfalej bezmocnosti. Preto sa o tom ťažko premýšľa a píše. Ktorá z tých škôl sa človeka netýka?

Strieľalo sa už aj v škole v Prahe, ale aj na kolegov, s ktorými roky spolupracujem a s ktorými ma nezriedka viaže aj osobné priateľstvo. Išiel niektorý z nich tadiaľ alebo ho to tentoraz minulo? Je tam takmer vždy i pár „mojich“ študentov, ktorí si tam zašli „na skusy“. Teda vlastne do zahraničia, alebo je tam zároveň aj pár tých, ktorí si to pred časom, naopak, rovnakým spôsobom prišli porovnať a preskúmať k nám. Veď aj tí sú potom čiastočne „moji“.

O zahraničné deti sa u nás boja zahraniční rodičia, ale tu ich my musíme chrániť takisto ako svoje vlastné. Tak to vždy bolo a aj bude. Áno, sú to tí najmenej nápadní veľvyslanci, ktorí však svoje posolstvá budú prenášať po celý život a ktorí ich potom vždy budú chápať ako niečo viac než obyčajnú „službu“.

Všetky deti by mali byť v bezpečí. Všetky, všetky, všetky! A najmä v škole. Nepochybujem o tom, že polícia urobí všetko, čo sa dá. Že problém posúdia a vyhodnotia odborníci oveľa presnejšie, a hlavne lepšie ako ja. Že politici zvážia primerané riešenia. Že situácia sa časom upokojí a azda i v mnohom zlepší.

Lenže akoby sme prišli všetci spoločne o istý stav nevinnosti. Akoby nás ono pojedanie plodov zo stromu poznania opäť vypudilo z akéhosi kútika onej pôvodnej rajskej záhrady. Spojenie poznania so životom sme nikdy nevnímali práve v takejto súvislosti, veď nebol na to dôvod. Vo svete sú bomby v školách, dlho bomby padajú na školy a sama cesta k poznaniu už nie je, žiaľ, zbavená ani takýchto temných nástrah. Pôjdeme však po nej ďalej a ďalej, pokiaľ si budeme vážiť poznanie a vedomosti. Lebo musíme. Bez nich by sme sa nemali o čo deliť s druhými. Bez nich by sme nikdy nemohli byť sami sebou.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk