Voľby sú sviatok demokracie, ktorý v rovnakej miere dáva i berie nádej na lepšiu budúcnosť. Jedny sú už definitívne za nami, ďalšie sa „neúprosne“ blížia.

V tých prvých voliči rozhodli, že slová Roberta Fica z novembra 2021, že urobí „maximum pre víťazstvo v nasledujúcich voľbách“, sa naplnili. Za neúnavnej pomoci alternatívnych „politikov“ koalície a „médií“ alternatívneho sveta post-pravdy. Robert Fico získal najväčšiu podporu voličov a vďaka Petrovi Pellegrinimu aj možnosť byť po štvrtýkrát premiérom. Vyhraj voľby, môžeš všetko. Slová Pavla Pašku sa menia na povolebnú realitu. Robert Fico po piatich rokoch potvrdil, že nikam neodišiel. V triumviráte s Pellegrinim a Dankom nás vracia do minulosti – do doby „kešu“ a našich ľudí.

Viacerí sa isto pýtajú – prečo? Prečo sa zas a znovu vraciame k chybám z minulosti? Čím to je, že nezriedka ideme proti prúdu dejín? V čom spočíva rozhodovanie voličov? Čo skrývajú meandre voličského rozhodovania?

Emokracia, keď nám vládnu emócie

Nemalá časť voličov je zmätená. Porovnateľná časť z nich je znechutená. Z vývoja politiky, z opakovaných prehier, nekončiacich sa sklamaní. Znechutenie pramení najmä zo „zrážky“ prehnaných očakávaní s politickou a spoločenskou realitou. Z výsledkov septembrových volieb vieme, že až tretina voličov neprišla voliť. Z tých, ktorí prišli, skoro polovica nebola ešte mesiac pred voľbami rozhodnutá, koho bude voliť. Váhala medzi viacerými možnosťami. Voľby potvrdili, že rozhodujúca časť voličov sa rozhoduje pod vplyvom emócií. Nezaujíma sa o politiku. Nepremýšľa o politike, ani o dôsledkoch svojej voľby. „Myslí“ srdcom, nie hlavou. Toto sú charakteristické znaky emokracie, ktorá je jedným zo symptómov úpadku demokracie.

Politika a voľby sa stávajú súbojom odborníkov na marketing, PR agentúr a program, idey či vízia musia ustúpiť do úzadia. Pre voliča a teda aj pre politika sú nezaujímavé. Diváci milujú reality šou. Očakávajú ich aj od politikov. Nudná, každodenná politika ich nezaujíma. Lenže šou sa skončí. Čo potom?

V tomto sa voliči podobajú na tých, ktorých volia. Emočne nestabilných jedincov, túžiacich po pozornosti. Vzrušení. Exhibícii. Politika a voľby sa stávajú súbojom odborníkov na marketing, PR agentúr a program, idey či vízia musia ustúpiť do úzadia. Pre voliča a teda aj pre politika sú nezaujímavé. Geissenovci, Farma či Pečie celé Slovensko, diváci milujú reality šou. Očakávajú ich aj od politikov. Nudná, každodenná politika ich nezaujíma. Lenže šou sa skončí. Čo potom? Na zajtrajšok sa nemyslí, miesto ideí v politike nahrádzajú „chlieb a hry“. Idey dávajú politike zmysel a víziu. Vyžadujú ideové podhubie v strane a vzdelanú voličskú základňu. Ľudí znalých politiky a správy vecí verejných. Ľudí, ktorí sa vedia politicky a ideologicky rozhodovať. U nás to tak nie je. Nám vládnu emócie.

Plody zanedbanej občianskej výchovy

Počas štyroch desaťročí vlády jednej strany sa zanedbalo vzdelávanie o politike a tento nerozumný trend pokračuje. Desaťročia boli voľby iba karikatúrou volieb a voliči nemali možnosť sa rozhodovať, ich úlohou bolo vhodiť do volebnej urny hlasovací lístok s vopred vybranými menami. Pestoval sa tribalizmus, kmeňové uvažovanie o politike. Dobrí verzus zlí. Disidenti verzus komunisti. Zástancovia demokracie verzus stúpenci Mečiara (dnes Fica). Tí, ktorí chcú vidieť Slovensko v područí Ruska, verzus tí, ktorí si ctia slobodu a budúcnosť Slovenska vidia na Západe. Barikády. Špirála konfliktov a výziev bojovať so „zlom“.

Dá sa z tohto kolotoča vystúpiť? Áno, je však potrebné kvalitné vzdelanie o politike, na ktorom sa musí podieľať občianska výchova, ale v rovnakej miere aj politické strany. Je to však beh na dlhú trať. Začína sa to pochopením zmyslu občianskeho vzdelávania – k čomu sme sa ešte nedostali – pokračuje umne zrealizovanou reformou vzdelávacieho systému – o čo sa pomaly snažíme – a končí sa to praktickým využitím nadobudnutých zručností. Ľudia sa musia zaujímať o politiku. Ak sa naučia, čo je politika, motivuje ich to k väčšej angažovanosti. Ak sa zmení systém fungovania politických strán, podnieti to ľudí vstupovať do straníckej politiky. Keď sa zmení volebný systém a bude motivovať k volebnej aktivite, podnieti vieru v mechanizmus demokratickej voľby.

Voľby v rozdelenej spoločnosti

Slovenská spoločnosť je dlhodobo rozdelená. Ak sa pozrieme len na naše najnovšie dejiny, boli sme rozdelení na tých, ktorí chceli samostatné Slovensko, a tých, ktorí chceli zotrvanie v Československu. Rodiny sa rozdeľovali na tých, ktorí podporovali Mečiara, a tých, ktorí chceli demokratické Slovensko. Túto dichotómiu nahradila tá, ktorá delí spoločnosť na podporovateľov Roberta Fica, a tých, ktorí v ňom vidia hrozbu, ako predtým v Mečiarovi, v komunistoch alebo v ľudákoch. Slovensko je politicky polarizované už tri desaťročia a vždy sa to prejaví v predvolebnom období. V emóciami podfarbenej voľbe.

Tieto tábory sa od seba čoraz viac vzďaľujú a nie sú ochotné sa zbližovať, ba ani sa počúvať. Podnecujú ich k tomu sociálne siete i neochota hovoriť s tými z druhých „bublín“. Bolo to zrejmé aj z výsledku volieb, ktoré mali opäť punc „zlomových“. Tie určili cestu, po ktorej dnes kráčame. Kvalitu demokracie, v ktorej budeme žiť. Ďalšie voľby nás čakajú o necelé dva mesiace. Nedávne skúsenosti, nádeje či beznádej by mali byť ešte v živej pamäti. Lež meandre voličského rozhodovania sú plné nástrah. Preto je dôležité sa v nich nestratiť. Podarí sa to iba tým, ktorí si uvedomia svoju zodpovednosť za budúcnosť rozdelenej spoločnosti.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk