Cynizmus Roberta Fica je stále väčší a nemilosrdnejší.

Karl Eliasberg bol druhým dirigentom Leningradského rozhlasového orchestra, ale počas obliehania mesta nacistami zohral veľmi dôležitú úlohu. Rodák z Leningradu, fenomenálny Dmitrij Šostakovič, venoval svojmu ťažko skúšanému mestu siedmu symfóniu.

Eliasberga požiadali, aby dirigoval jej leningradskú premiéru. Počas obliehania, počas vojny. „Leningradské úrady chceli dať ľuďom určitú emocionálnu stimuláciu, aby cítili, že je o nich postarané,“ spomínal v roku 2004 vtedy 84-ročný trombonista Viktor Orlovský. A opísal aj atmosféru v ťažko skúšanom meste, kde v teplotách nižších ako 30 stupňov pod nulou, bez elektriny a kúrenia umierali denne ľudia brániaci Leningrad, ale aj jeho bežní občania: „Sály boli vždy preplnené, na každom predstavení, čo som považoval za mimoriadne… Počas najťažšieho obdobia blokády, keď denná dávka pre ľudí klesla na 125 gramov chleba, niektorí vymenili denné jedlo za lístok na náš koncert …“

Dirigent Eliasberg mal z pôvodného 40-členného rozhlasového orchestra k dispozícii len 14 alebo 15 ľudí. Zvyšní zomreli od hladu alebo odišli bojovať. Prvá skúška orchestra mala trvať tri hodiny. Nakoniec ju pre vyčerpanie hudobníkov prerušili po pätnástich minútach. Vyslabnutého Eliasberga museli voziť na saniach, nevládal chodiť.

Skúšky orchestra boli postupne šesťkrát do týždňa. Stretávali sa v Puškinovom divadle. Často ich prerušovali náletové sirény. No a niektorí hudobníci museli vykonávať protilietadlové alebo hasičské povinnosti.

Deviateho augusta 1942 odohral doplnený leningradský orchester Šostakovičovu siedmu, ktorá dostala názov Leningradská. Symbolicky v deň, kedy malo byť mesto dobyté nacistickou armádou. Tento dátum svietil na pozvánkach na slávnostnú recepciu do hotela Astoria v centre Leningradu, ktorú nacisti plánovali na oslavu dobytia mesta.

Koncert vysielali v reproduktoroch rozmiestnených v celom meste. Niektoré smerovali aj na nacistické jednotky.

V sále bol po posledných tónoch hodinový potlesk.

Ruská tlač tvrdí, že roky po skončení vojny prišla do už vtedy Stalingradu za Eliasbergom skupina nemeckých turistov, ktorí v čase obliehania Leningradu boli vojakmi okupantskej armády a počuli koncert Leningradskej. Mali mu povedať, že vtedy 9. augusta 1942 vedeli, že nikdy nedobyjú Leningrad. Pretože povedali, že je tu dôležitejší faktor ako hladovanie, strach a smrť. Bola to vôľa zostať človekom.

Propaganda? Len symbol?

Pre civilné obyvateľstvo čeliace hrôzam vojny bola hudba pomôckou, ako prežiť ďalší deň. Mať nádej.

A po vyše 80 rokoch sa nafúkaný a cynický technokrat moci Robert Fico, bývalý člen Komunistickej strany Československa, ktorý sa hrdo hlási k odkazu Slovenského národného povstania, k úlohe Červenej armády pri oslobodzovaní Československa, vysmieva z toho, keď umelci prídu zahrať do vojnou skúšaného Kyjeva.

Že to je popieranie vojny.

Len ťažko by to povedal do očí Šostakoviča, Eliasberga, Orlovského, všetkých tých, ktorí prežili obliehanie Leningradu. Oni na rozdiel od Fica vedia, čo je vojna a ako v nej niekedy stačí zdanlivo málo, aby ste nestratili vieru.

Zdroj: https://www.aktuality.sk