Predseda vlády odborníkov bol po rokoch premiérov s čisto mocenskými ambíciami alebo bez akejkoľvek kompetencie dôkazom, že štát môže kvalitne riadiť technokratický úradník.

Nie je to jasné…

Aj tak by sa dala v skratke zrhnúť odpoveď na otázku, ktorú sme nastolili v titulku tohto komentára.

Pre ľudí, ktorí považujú krátke, len niekoľkomesačné pôsobenie úradnickej vlády Ľudovíta Ódora za skvelú ukážku manažovania štátu, je to však dobrá správa.

Pretože nepovedal nie.

„Odpoveď zatiaľ neexistuje. Dal som si viac času. Som v kontakte s viacerými politickými stranami. To, čo by mohlo pre mňa byť akceptovateľné, je, že by som bol aj naďalej verejne aktívny a to nemusí nutne znamenať nejakú politickú stranu,“ reagoval expremiér Ódor na otázku o jeho prípadnej budúcnosti v politike s tým, že to však nemusí znamenať nejakú politickú stranu.

Slovensko je rozdelená krajina. Atomizovaná.

V sutuácii, keď ľudia nedôverujú politikom a ich konaniu, čo ovplyvňuje aj nízku dôveru v inštitúcie, štát, právo a systém, tu roky čelíme nedôvere k sebe navzájom.

Za mečiarizmu tu boli demokrati verzus Vladimír Mečiar a jeho systém, Mikuláš Dzurinda generoval svojich odporcov, a teda nebolo ich vôbec málo, Robert Fico si počas svojich vlád proti sebe postavil prakticky celú občiansku spoločnosť a Igorovi Matovičovi stačil rok, aby sa stal najmenej dôveryhodným politikom v histórii merania dôvery.

Úplná katastrofa. Beznádej.

Do toho pripočítajme dezinformačné médiá podporované alebo priamo živené hybridnou vojnou, ktorej sa u nás mimoriadne darí destabilizovať spoločnosť a štát. Majú politické krytie u ľudí ako Robert Fico, Ľuboš Blaha, Andrej Danko, Tomáš Taraba, Milan Uhrík a podobne. A tak sa u nás prebieha pod ochrannými krídlami politikov zrádzajúcich základy, princípy demokracie a právneho štátu, deštrukcia dôvery a prehlbovanie blbnej nálady pripomínajúcej obdobia pred občianskymi vojnami.

Už neexistuje prajticky nič, na čom by sme sa vedeli zhodnúť. Ak tu hovoríme, že nám chýba vízia, tak je dnes len ťažko predstaviteľné, že by sme našli takú, ktorá by nás spájala. Hľadáme to, čo nás rozdeľuje.

Volíme politických lídrov, ktorí nespájajú.

V tomto bola Ódorova vláda predsa len iná. Možno práve preto, že nebola zvolená. Nevytvárala napätie, nekampaňovala, nehľadala témy, ktoré eskalujú hnev alebo iné emócie.

Správala sa vecne. A to sme vtedy potrebovali. Vlastne, vecnú a odbornú vládu potrebujeme aj dnes, keď takmer denne sledujeme snahy Fica a jeho ľudí demontovať právny štát a demokraciu. Keď zákony o výškach trestov za korupciu píšu obžalovaný alebo syn obžalovaného za korupciu. Keď pokračuje pálenie verejných financií. Keď sa hlavným politickým motorom stáva pomsta a plán ukradnúť štát.

Hľadanie mesiášov v politike nie je neznámy jav. Zvykne sa to, keď sú na scéne hrozby, ktorým musíme čeliť. Vtedy voliči viac ako inokedy hľadajú v našej nedokonalej spoločnosti lídrov, ktorým dávajú obraz vykupiteľov.

Ľudovít Ódor nie je mesiáš. Našťastie. Nemusíme si predstavovať zázraky, ktoré by mal urobiť.

On už totiž ukázal, že spoločne s jeho kolegami majú plán aj kvalitných ľudí na kroky, ktoré nám, nášmu štátu, vedia pomôcť. A to je jeden z hlavných dôvodov, možno ten najhlavnejší, prečo je počuť hlasy, že by mal Ľudovít Ódor ostať v politike.

Tu už len treba dodať, že ak by ostal, musel by vyriešiť zásadnú otázku – ako ľuďom vrátiť dôveru. Lebo bez nej by bol len ďalším politikom, ktorý to nedal.

Zdroj: https://www.aktuality.sk