Kocky sú hodené. Slovensko si vybralo svojich reprezentantov. Kto sa však chopí kormidla, zatiaľ nevieme. Jedno je isté – azda najdôležitejšou úlohou novej vlády bude budovanie mostov a zmierenie rozdelenej spoločnosti. Zvládnu to však strany, ktoré zákopová vojna vyniesla na Olymp?

Predvolebná kampaň nám ukázala, ako sa to dnes má robiť. Všeobjímajúce témy a posolstvá hrajú druhé husle. Kľúčom k úspechu je (mikro)cielenie na vybrané skupiny obyvateľstva, ktorým sa hovorí to, čo chcú počuť. Najmä to umožnilo Smeru a PS volebnú dominanciu. Táto efektívna stratégia však má jeden zásadný háčik – ak každý vníma odlišne realitu a problémy, tak je náročnejšie pochopiť druhú stranu a nachádzať prieniky. Táto stratégia podporuje spoločenskú polarizáciu.

Kampaň je však už za nami a ešte dlho bude predmetom bádania, čo sa vlastne stalo. No jedno je isté – na našej spoločnosti zanechala nemalú jazvu. Ak sa chceme vyhnúť „rozpadu spoločnosti”, je nevyhnutné, aby vláda túto ranu hojila a viac nerozjatrovala. Inak sa ďaleko nepohneme. Zvládne to však Smer, ktorý sa zviezol na vlne nenávisti a nevraživosti? Zvládne to aktivistické Progresívne Slovensko, ktoré sa vyšvihlo aj na kultúrno-etických témach?

Vládu síce nepoznáme, no v každom prípade vieme, že bez Hlasu to nepôjde. Práve on rozhodne o tom, či Slovensko uvrhne do minulosti, alebo nasmeruje do budúcnosti. Rozhodne o tom, či sa kormidla chopí Smer, či PS. Bez ohľadu na cestu, ktorou sa Peter Pellegrini vydá, je jasné, že rola diplomata a stabilizujúceho prvku bude nevyhnutná.

Bez ohľadu na to, ako bude vyzerať nová vláda, majme na pamäti, že tu spolu žijeme aj po voľbách. Nezanevrime na dialóg a slušnú diskusiu v mene „svätého boja” za naše partikulárne záujmy. Ak to zvládneme, vo svete sa nestratíme.

Na jednej strane stojí ohrozenie slovenského ukotvenia v západnom spoločenstve a geopolitická dezorientácia s premiérom, ktorého ruské médiá explicitne označujú za „svojho človeka”. Na druhej strane dvaja partneri, ktorí neraz tlačia na pílu kultúrno-etickými otázkami, neraz s len formálnou ochotou pristúpiť k dialógu či ku kompromisu. Ak sa Pellegrinimu podarí zvládnuť úlohu zmierovateľa napätia, tak to so Slovenskom až tak zle dopadnúť nemusí. Práve to by bola Pellegriniho historická zásluha, za ktorú by mu patrilo uznanie. Preto by sa mal rozhodovať najmä podľa toho, s kým túto úlohu lepšie naplní.

Nesmieme sa však spoliehať len na politikov, že všetko vyriešia za nás. Demokracia stojí a padá na aktívnych občanoch a slušných diskutéroch. Našou úlohou preto bude vstupovať do rozhovorov aj s „pomýlenou stranou brehu” a pripraviť sa na ústupky. Politika je o kompromisoch. Mali by sme byť preto ochotní zľaviť z našich partikulárnych požiadaviek. Jednostranné tlačenie na pílu bez dialógu k ničomu nevedie.

Slovensko čaká neľahké obdobie a náročné výzvy. Neblahá ekonomická situácia, nemiznúca ruská agresia, zelená transformácia, prechod z montovne Európy k inovačnému tigrovi, nedostatočne fungujúca demokracia… To všetko je len špičkou ľadovca výziev, ktoré musíme spoločne zdolávať. Bez dialógu, porozumenia a spolupráce však ďaleko nezájdeme.

Azda sa zhodneme, že základným predpokladom riešenia problémov je slušná a vecná diskusia. Prvým krokom je riešenie problémov, na ktorých sa zhodneme, že sú vážne. Základom je spolupráca aspoň na tom, čo nás spája. Najväčšou tragédiou by bolo, ak by sme si tento základný spoločenský konsenzus rozbili žabomyšou a zákopovou vojnou.

Bez ohľadu na to, ako bude vyzerať nová vláda, majme na pamäti, že tu spolu žijeme aj po voľbách. Nezanevrime na dialóg a slušnú diskusiu v mene „svätého boja” za naše partikulárne záujmy. Ak to zvládneme, vo svete sa nestratíme.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk