Spomienky na sovietsku okupáciu z roku 1968 pomaly blednú. Je prirodzené, že ľudia zabúdajú, no minuloročný prieskum GLOBSEC ukázal, že najmä mladšia generácia má výrazné medzery v poznaní historických udalostí. A ako vieme, ten, kto nepozná históriu, je odsúdený na jej opakovanie…

Z úst jedného politika sme už počuli, že on nemá na danú vec názor, pretože nie je historik (čo mu, samozrejme, nebránilo obhajovať neobhájiteľné). Keď však tretina Slovákov do 35 rokov povie, že nemá názor na okupáciu Československa v auguste 1968, je evidentné, že voľačo nie je v poriadku a mali by sme spozornieť.

Nemožno sa potom čudovať, aké postoje zaujíma značná časť slovenskej spoločnosti k súčasnému konfliktu na Ukrajine. Ak ľudia nemajú názor na inváziu v auguste 1968, je prirodzené, že nedokážu rozlíšiť, kto je obeť a kto páchateľ v konflikte na Ukrajine. A potom ani neprekvapuje, že pokiaľ ide o takéto pomýlené názory, medzi európskymi národmi výrazne vyčnievame.

„Historické bezvedomie“ možno čiastočne pripísať na vrub našim politickým elitám, ktorým chýba hodnotový kompas, a nedokážu, resp. nechcú jasne pomenovať veci také, ako sú. Deje sa tak z nevedomosti, resp. z prospechárstva. Lebo ten, kto zaujme jasný postoj, ľahko odpudí iných. A ako vieme, politici chcú byť zadobre s každým…

Mali by sme byť na pozore, najmä ak tretina národa nevie, čo si má o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, myslieť. Aktuálne udalosti na Ukrajine nám totiž pripomínajú, že nešlo o ojedinelý jav. Ruský imperializmus prežil všetky režimy, no nič sa nezmenilo na jeho agresívnej povahe.

„Historické bezvedomie“ je aj odrazom všeobecného podceňovania humanitných vied. Dnešný systém zdôrazňujúci výkon hľadí s opovrhnutím na všetko, čo neprináša (okamžitý) zisk. Lenže zanedbanie tejto „neproduktívnej“ oblasti sa potom oblúkom vracia ako bumerang a spôsobuje obrovské škody na spoločenskom vedomí národa.

To nepochybne vedia aj vládcovia Kremľa, ktorí veľmi dobre vnímajú, že Slovensko je jedným zo slabých článkov západného spoločenstva. A keď sa podarí narušiť jeden článok reťaze, potom sa začne rúcať jednota celého spoločenstva.

Preto podporujú rôzne skupiny, ktoré sa síce samy označujú za národné a patriotické, no v skutočnosti najpriliehavejšie označenie je: vlastizradcovia. V našej histórii to nie je nič nové. Už za prvej republiky sme tu mali prominentného politika, ktorý sa vydával za národovca, no bol odsúdený za vlastizradu…

Mali by sme byť na pozore, najmä ak tretina národa nevie, čo si má o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, ako sa eufemisticky okupácia nazývala, myslieť. Aktuálne udalosti na Ukrajine nám totiž pripomínajú, že nešlo o ojedinelý jav. Ruský imperializmus prežil všetky režimy, no nič sa nezmenilo na jeho agresívnej povahe.

Chruščovovo Rusko, ktoré v roku 1956 napadlo Maďarsko, Brežnevovo Rusko, ktoré v roku 1968 okupovalo Československo a Putinovo Rusko, ktoré od minulého roka vedie vojnu na Ukrajine, je stále to isté imperialistické Rusko, túžiace upevniť svoju moc nad územiami,ktoré z nejakých dôvodov považuje za svoje.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk