Dňa 21. augusta 2022 si pripomíname 54. výročie tragických dní vojenskej intervencie časti vojsk Varšavskej zmluvy. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Túto vojenskú intervenciu pod nátlakom sovietskeho mocenského vedenia legitimizoval tzv. moskovský protokol.

Článok bol pôvodne zverejnený na stránkach Vojenského historického ústavu.

Sovietske vojská svojou prítomnosťou na území Československa vytvárali podmienky pre proces tzv. normalizácie a udržanie sa pri moci Husákovho konzervatívneho mocenského režimu až do novembra 1989. Posledný sovietsky vojenský transport opustil územie Československa v júni 1991.

Súvislosti a dôsledky

Vojenské aspekty predmetnej historickej udalosti aj dnes predstavujú pomerne veľkú neznámu a často sú laickej verejnosti interpretované skreslene. Experiment z roku 1968 sa v súčasnosti hodnotí ako pokus o začatie premeny byrokratického mocenského systému miernou „reformou zhora“.

Intervenciu časti vojsk niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 možno hodnotiť ako najväčšiu vojenskú operáciu na európskom kontinente od konca druhej svetovej vojny. Bola však plánovaná a realizovaná predovšetkým za účelom presadenia politických cieľov s predpokladaným najpravdepodobnejším scenárom, že sa ČSĽA brániť nebude. V rámci generických scenárov bol vypracovaný aj extrémny scenár, ktorý sa zvykne označovať ako tzv. divoká karta. Nevylučoval ozbrojené strety menšieho rozsahu.

Československá ľudová armáda bola dislokovaná prevažne v blízkosti pomyselne deliacej línie mocenských blokov. Desaťročia budovania armády ako frontovej armády v prvom slede vojsk Varšavskej zmluvy sa prejavili niekoľkými negatívnymi dôsledkami. V súvislosti s predmetnou témou treba zvýrazniť minimálne absenciu vlastnej štátnej vojenskej doktríny, podriadenosť dislokácie, organizácie, výzbroje, výcviku … atď. blokovým, t. j. prioritne sovietskym záujmom.

V súvislosti s tlakom mocenských elít satelitov tzv. východného bloku bola bývalá ČSSR prinútená v konkrétnom historickom období udržiavať na počet obyvateľov najvyšší početný stav armády v rámci tohto bloku. Z uvedených dôvodov sa ČSĽA ako celok cieľavedome a systematicky pripravovala na jediný generický scenár, a to agresiu NATO z juhozápadného smeru (z územia Bavorska) a prípadne južného smeru (z územia Rakúska). Súčasne sa pripravovala na následnú inváziu západným smerom. Úloha armády teda vyplývala z jej operačno-strategického postavenia a začlenenia do Varšavskej zmluvy.

V podmienkach dnešného územia Slovenska bola v predmetnom období dislokovaná len jedna tanková divízia, ktorá vznikla v roku 1966 reorganizovaním motostreleckej divízie.

Vojenská intervencia sa pripravovala ako jeden z viacerých generických scenárov variantných riešení s paralelne pôsobiacim politickým tlakom. Letné mesiace boli charakteristické stupňovaním a postupným dokončovaním príprav operačných plánov pre jednotlivé vojenské zoskupenia. Tieto už boli dislokované na území niektorých štátov – bezprostredne susediacich s ČSSR.

Časť oficiálnych miest členských štátov NATO považovala v danom období vojenský variant za nepravdepodobný, i keď ho úplne nevylučovala. V terminológii NATO to bol extrémny scenár, ktorý býva v modernej scenáristike označovaný ako tzv. divoká karta, resp. tzv. čierna labuť.

Začatie prípravy vojenskej operácie potvrdzuje Nariadenie maršala A. A. Grečka pod číslom GOU/1/87657 zo dňa 8. apríla 1968.

V kontexte s vyššie uvedeným si treba uvedomiť, že čs. civilná a vojenská spravodajská komunita nemohla monitorovať a vyhodnocovať indikátory o reálnej hrozbe vojenskej intervencie zo strany koaličných partnerov v rámci tzv. východného bloku. Priority jej zamerania boli výhradne zamerané na ideologického protivníka, ktorým bolo v tomto období NATO.

Za prípravu intervenčných vojsk dovtedy zodpovedal maršal I. I. Jakubovskij. Politické rozhodnutie pre vojenský variant riešenia tzv. česko-slovenského problému vytvorilo optimálne podmienky pre mechanizmus ťažko predvídateľných širokospektrálnych dôsledkov.

V dňoch 18. 8. – 19. 8. 1968 boli vo východiskových priestoroch na území NDR, Poľska, Maďarska a v západnej časti Ukrajiny koncentrované vojenské zoskupenia intervenčných vojsk. Rozdelené boli na tri armádne skupiny. Dovedna mal tento vojenský kolos k dispozícii 165 000 vojakov, 4 600 tankov a 700 lietadiel.

Vojenská intervencia do bývalej ČSSR bola naplánovaná ako operácia pod krycím názvom „Dunaj”. Definitívne rozhodnutie o vojenskom variante schválilo Predsedníctvo ÚV KSSZ a následne 18. augusta aj narýchlo zorganizovaná schôdzka vodcov ďalších štyroch členských krajín Varšavskej zmluvy.

Vojenskú intervenciu do ČSSR vykonali armádne skupiny A, B, C.

Armádna skupina A, ktorú tvorili sovietske a poľské jed­notky, začala vojenskú intervenciu z priestoru Legnice – Kraków. Postupovala v smere na severnú Moravu a do severozápadných Čiech. Časť jej jednotiek postupovala cez tzv. Moravskú bránu na územie Slovenska do priestoru mesta Žilina. Najsilnejšie vojenské zoskupenie bolo zložené z divízií Severnej skupiny sovietskych vojsk v Poľsku, 2. poľskej armády (3 divízie, z nich 2 tankové), 38. sovietskej armády zo Zakarpatského vojenského okruhu (niektoré archívne dokumenty uvádzajú aj názvy: Prikarpatský vojenský okruh alebo Podkarpatský vojenský okruh).

Toto zoskupenie podporovala 4. a 9. letecká armáda. Archívne dokumenty a výskum členov bývalej Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967-1970 prof. V. Mencla odhadovali, že to bolo asi 12 divízií. Ďalšie sovietske divízie postupovali z územia bývalej NDR.

Armádna skupina B sovietskych a vyčlenených východonemeckých jednotiek mala podľa pôvodného plánu postupovať z priestoru Gorlitz, Zittau, Dresden v smeroch na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Podľa pôvodného rozkazu zo dňa 28. 7. 1968 sa mali vojenskej intervencie do ČSSR zúčastniť dve východonemecké divízie: 7. td (veliteľstvo v Drážďanoch) a 11. msd (veliteľstvo v Halle). Nakoniec šlo len o symbolickú účasť, a to formou niekoľkých dôstojníkov, ktorí pôsobili v štábe intervenčných vojsk. Ďalej to boli s vysokou pravdepodobnosťou radisti a spravodajskí dôstojníci z 2. spojovacieho (spravodajského) pluku „Fritz Grosse”.

Armádna skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala v nie­koľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Mi­chalovce. Hlavný smer bol určený z priestoru Györ na Bratislavu a ďalej cez územie južnej Moravy do priestoru mesta Klatovy.

Jednotky armádnych skupín B a C uvedenými manévrami uzatvorili juhozápadné hranice s Ra­kúskom a bývalou Nemeckou spolkovou republikou. V zostave armádnej skupiny C pôsobili v nemalom počte i jednotky Maďarskej ľudovej armády. Vyčlenená maďarská 8. msd bola v priamej podriadenosti veliteľa Južnej skupiny vojsk generálplukovníka K. I. Provalova.

Vojenská intervencia a následné obsadenie ČSSR bola potvrdením správnosti teoretických úvah a analýz H. Kahna, na základe ktorých vypracoval v 60-tych rokoch minulého storočia šestnásťbodovú „eskalačnú stupnicu“. V rámci nej reálne uvažoval o možnej „demonštrácii sily“ v jednotlivých oblastiach európskych regionálnych geostrategických priestorov. V súčasnosti publikované odborné štúdie dokazujú, že sovietske mocenské kruhy prisudzovali efektívnej vojenskej sile mimoriadne dôležitý význam. Vojenský historik, teoretik a publicista L. Hart na základe získaných a teoreticky spracovaných praktických skúseností dospel k zaujímavým záverom. V súvislosti s vojenskou intervenciou a následným obsadením ČSSR je dôležité zvýrazniť aspoň jeden z jeho poznatkov. Podstata spočíva v tom, že často pertraktovaný matematický pomer síl a prostriedkov môže byť často bezcenný, keď sa abstrahuje od morálnych, fyzických a ďalších činiteľov.

Postup intervenčných vojsk v niekoľkých smeroch orientovaných na najdôležitejšie politické, hospodárske a vojenské centrá jednotlivých regiónov vylúčil uskutočnenie mobilizácie (na základe úspešnej mobilizácie mal dosiahnuť početný stav ČSĽA 655 000 vojakov). V konkrétnych historických podmienkach bol z vo­jenského hľadiska účinne eliminovaný reálny variant, a to potenciálny vznik samostatných, lokálnych centier odporu. V súlade s teóriou informačnej vojny možno hodnotiť, že bol realizovaný princíp tzv. odseknutia hlavy. Armáda ako celok bola šokovaná a čakala na reakciu velenia, ktorá v prísne centrálne riadenom organizme prišla neskoro.

Z hľadiska prípadného vojenského odporu disponoval vtedajší Východný vojenský okruh týmito bojovými možnosťami: 14. tanková divízia (Prešov): 10. tankový pluk (Martin), 64. tankový pluk (Levice), 55. motostrelecký pluk (Trebišov), 63. motostrelecký pluk (Michalovce), 49. delostrelecký pluk (Brezno), 10. protilietadlový oddiel (Prešov), 220. protitankový pluk (Topoľčany), 6. ženijný pluk (Sereď), 52. pontónový pluk (Komárno), 92. pontónový prápor (Bratislava), 2. prápor pásových samohybných súlodí (Komárno), 42. spojovací prápor (Trenčín), 3. automobilová brigáda (Frenštát pod Radhoštěm), 4. automobilová brigáda (Hlohovec), 6. delostrelecká základňa (Olomouc), 2. tanková základňa (Kroměříž), 5. tanková základňa (Opava).

Okrem uvedených útvarov boli na území Slovenska aj niektoré vojenské útvary, ktoré nepodliehali veliteľovi Východného vojenského okruhu (VVO). Boli to tieto: 186. protilietadlový raketový pluk v Pezinku (v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu), 63. rádiotechnický prápor a 64. rádiotechnický prápor vo Zvolene (obidva v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu). Ďalej to bol útvar priamo podriadený Ministerstvu národnej obrany ČSSR: 11. brigáda Pohraničnej stráže (Bratislava). V Žiline bola dislokovaná 11. železničná brigáda (podriadená Ministerstvu dopravy ČSSR). Vojenské útvary na území Slovenska neboli na plných počtoch, mali značné výcvikové a mobilizačné úlohy. V porovnaní s intervenčnými vojskami neboli vyzbrojené modernou bojovou technikou.

Realita vojenského obsadenia ČSSR bola legalizovaná podpísaním tzv. moskovského protokolu. Predstavitelia ČSSR ho podpísali v nočných hodinách 26. augusta, a to pod nátlakom sovietskeho mocenského centra. Na základe článku 5 uvedeného protokolu museli stranícke a vládne kruhy ČSSR spolu s ministerstvom národnej obrany neodkladne vyriešiť komplex problémov súvisiacich s dislokovaním kontingentu vojsk interventov.

S úlohami, ktoré z neho vyplývali pre ČSĽA, boli jej predstavitelia oboznamovaní na služobných zhromaždeniach v dňoch 28. 8. a 1. 10. 1968. Velitelia armád, vojenských okruhov, náčelníci politických správ vojenských okruhov a poprední funkcionári rezortu obrany boli z úrovne ministra národnej obrany M. Dzúra informovaní o získaných a vyhodnotených poznatkoch reagovania armády ako celku na kritické dni vnútropolitického vývoja v období vojenskej intervencie a bezprostredne po nej. Na konci augusta minister M. Dzúr už prezentoval niekoľkobodovú „líniu postupu“. Jej podstata spočívala v zásadnom obrate voči intervenčným vojskám, a to v presadení trendu ústretovosti. Uvedený obrat prevažnej časti armádnych špičiek na čele s ministrom bol jednoznačne vyjadrený rozkazom č. 012.

Jedným z problémov, ktorý muselo armádne velenie vyriešiť a obhájiť tým tzv. novú líniu, bola už spomínaná otázka dislokovania intervenčných vojsk. Minister M. Dzúr poveril vypracovaním projektu návrhu Generálny štáb ČSĽA a v rámci neho operačnú správu. Uznesením plenárneho zasadania vlády ČSSR zo dňa 28. 8. 1968 bola zriadená „operatívna skupina ústredných orgánov pri Predsedníctve vlády ČSSR“. Na jej čelo bol vymenovaný podpredseda vlády ČSSR F. Hamouz.

Za dôležitý zlom v problematike dislokovania kontingentu intervenčných vojsk sa na základe súčasnej úrovne vedeckého poznania považuje rokovanie česko-slovenskej vojenskej delegácie a sovietskej vojenskej delegácie v Mukačeve v dňoch 16. 9. – 17. 9. 1968. Delegácia, ktorú viedol minister národnej obrany M. Dzúr, prezentovala návrh na dislokovanie kontingentu vojsk v maximálnej hranici 70 – 80 000 vojakov i s technikou. (Prvé odhady v projekte operačnej správy kalkulovali s hornou hranicou približujúcou sa k 1/10 celkového kontingentu okupačných vojsk – pozn. autora.). Pristúpiť na tento návrh znamenalo dislokovať jednu sovietsku armádu vrátane štábov, priamo podriadených armádnych útvarov, a 4 až 5 divízií.

Sovietsky protinávrh rezolútne odmietol návrh delegácie ČSSR. Naopak požadoval zvýšiť hornú hranicu počtu vojakov na nereálnych 100 000. Sovietski vojaci i s príslušnou technikou mali byť dislokovaní v siedmich „divíznych rajónoch“, z toho v dvoch na Slovensku. Ďalej protinávrh obsahoval požiadavku na dislokovanie štábu leteckej armády a 5 leteckých plukov a vyčlenenie 4 až 5 letísk. Sovietska vojenská delegácia čiastočne ustúpila z niektorých požiadaviek.

Na základe harmonogramu uvoľňovania objektov sa začali redislokačné opatrenia 23. septembra 1968. Prísne tajným rozkazom ministra národnej obrany bolo nariadené uskutočniť v rámci VVO organizačné a dislokačné zmeny počínajúc dňom 28. 9. 1968. Na základe uvedeného rozkazu ministra vydal veliteľ VVO prísne tajnú vykonávaciu smernicu, v ktorej nariadil uvoľniť stanovené posádky a objekty do 15. 10. 1968. Protokolárne sa sovietskym intervenčným jednotkám mali odovzdať v období od 15. 10. do 20. 10. 1968.

V celoštátnom rozsahu sa redislokačné a reorganizačné zmeny bezprostredne vzťahovali na 100 útvarov a zariadení ČSĽA. Celkový rozsah uvedených zmien možno dokumentovať i faktom, že sa muselo uvoľniť 32 posádok, presunúť 1 200 kusov tankov, 1 000 diel a 700 obrnených transportérov. Hlboko a s ťažko odhadnuteľnými dôsledkami zasiahli do rodín približne 5 000 vojakov z povolania a asi 900 civilných zamestnancov.

V rámci Východného vojenského okruhu redislokovali 23 vojenských útvarov a zariadení, 8 vojenských útvarov bolo zrušených a ďalších 5 prevedených z podriadenosti veliteľstva VVO k inému veliteľskému stupňu. Dovedna bolo na teritóriu VVO uvoľnených 22 posádok. Do podriadenosti veliteľstva VVO bola prevedená 13. tanková divízia.

Generálny štáb ČSĽA a ministerstvo pre národohospodárske plánovanie vyčíslili celkové finančné náklady spojené s redislokáciou v roku 1968 na 1 miliardu až 1 miliardu 500 miliónov korún. Výdavky vyčlenené na redislokáciu útvarov a úpravy objektov podľa požiadaviek veliteľstva sovietskych intervenčných vojsk, vyplývajúce z realizovania zmluvy zo 16. 10. 1968 „o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR…“, boli zahrnuté v rozpočte armády na rok 1969. (Podľa údajov 12. schôdze branno-bezpečnostného výboru Národného zhromaždenia ČSSR zo dňa 3. 12. 1968, objem celkového rozpočtu ČSĽA predstavoval 15 miliárd 805 miliónov korún).

Sovietske intervenčné vojská v celkovom počte 5 divízií boli dislokované v 33 posádkach a na 4 letiskách. Vojenská technika a iný rozličný vojenský materiál boli umiestnené v posádkach, 19 špeciálnych skladoch a v 6 skladoch pohonných hmôt. Podľa informácií veliteľských orgánov, ktoré uvádza J. Madry, „…mali vojská Varšavskej zmluvy po trvalom umiestnení sovietskych zväzkov (divízií) na československom území celkove v strednej Európe 46 divízií proti 29 divíziám vojsk NATO…“.

Prítomnosť intervenčných vojsk zvyšovala napätie najmä v oblastiach ich vysokej koncentrácie. Zaznamenané boli rôzne konflikty s miestnym obyvateľstvom. Protestné demonštrácie a iné formy prejavu nesúhlasu s vojenskou intervenciou a následným obsadením územia sa vždy eliminovali.

Vojenská intervencia do ČSSR a následná dislokácia elitných sovietskych divízií zmenili strategickú situáciu. Strategicko-operačný smer Praha – Dijon a opačne, ale i teritórium ČSSR nadobudli novú strategickú dimenziu. Sovietska mocenská špička už mohla reálne rátať s potenciálnym využitím tohto územia na rozmiestnenie taktických jadrových prostriedkov. V konečnom dôsledku to mohlo viesť k získaniu strategickej prevahy.

Sovietska vojensko-strategická koncepcia prekvapivého začatia raketovej jadrovej vojny rátala s variantom vytvorenia vysoko bojaschopného, mobilného prvého sledu vojsk Varšavskej zmluvy v stredo­európskom priestore. Jeho úlohou bolo pozemnými operáciami viesť a udržiavať rýchle útočné tempo. K dispozícii boli vyčlenené sovietske vojská dislokované na území NDR, ČSSR a divízie 1. a 4. armády ČSĽA. Dislokovanie časti sovietskych vojsk na územie Slovenska vytváralo optimálne podmienky pre prípadnú vojenskú agresiu priestorom južného strategicko-operačného smeru, t. j. cez územie Rakúska západným smerom.

Odchádzať ako prvé začali divízie tzv. prvého strategického sledu. Tieto sa vracali späť do bývalej Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Maďarska. Ku dňu 4. 11. 1968 odišlo z územia ČSSR 25 sovietskych divízií a ostatné divízie a útvary štátov Varšavskej zmluvy, ktoré sa zúčastnili na vojenskej intervencii proti ČSSR. Na základe Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR (16. 10. 1968) zostalo na území ČSSR 5 divízií pozemného vojska a 1 letecká divízia. Boli to zväzky tzv. druhého strategického sledu. Zmluva umožňovala vytvoriť na území ČSSR operačné zoskupenie v počte 75 000 osôb. Bola vytvorená Stredná skupina sovietskych vojsk: 15. gardová tanková divízia, 31. tanková divízia, 30. gardová motostrelecká divízia, 18. gardová motostrelecká divízia, 48. motostrelecká divízia a 131. letecká divízia.

Na území Slovenska bola dislokovaná 30. gardová Irkutsko-Pinská divízia (na území Čiech to boli 4 divízie a Veliteľstvo Strednej skupiny vojsk – pozn. autora). Veliteľstvo divízie bolo v meste Zvolen. Ďalšie miesta dislokácie: Zvolen (vrtuľníkový pluk 31. zmiešanej leteckej divízie – Milovice), Rožňava (126. gardový delostrelecký pluk), Komárno (166. gardový msp.), Jelšava (164. gardový motostrelecký pluk (msp.), Ružomberok (168. gardový msp.), Oremov Laz – VVP Lešť ( 30. tankový pluk, 144. protilietadlový raketový pluk), Riečky – VVP Lešť (75. samostatný tankový prápor, 20. prieskumný prápor), Štúrovo (205. protitankový oddiel, 63. ženijný pluk). Ďalšie menšie vojenské útvary boli dislokované v iných posádkach, ako napríklad: Nové Zámky, Rimavská Sobota, Malacky, Nemšová, Vrútky, Nové Mesto n. Váhom a Bratislava.

Odsun začal už pred tzv. nežnou revolúciou a súvisel s procesom sťahovania sovietskych vojsk z Európy (podľa rozhodnutia sovietskeho mocenského centra zo dňa 7. 12. 1988). Z územia čs. územia sa odsun realizoval na základe zmluvy zo dňa 26. 2. 1990 (podpísaná na úrovni ministrov zahraničných vecí v Moskve). Uskutočnilo sa dovedna 925 transportov. Posledný bol monitorovaný dňa 21. 6. 1991. Z územia Slovenska bola 30. gardová Irkutsko-pinská divízia odsunutá až v 3. etape, a to v júni 1991.

Záver.

Pokus o reformu systému sovietskeho typu a jeho násilné prerušenie vojenskou intervenciou 21. 8. 1968 patrí medzi kľúčové historické udalosti európskeho významu. Augustová vojenská intervencia bola z hľadiska vnútorného vývoja tzv. východného bloku jedným z jeho kľúčových momentov. Tomu zodpovedá obrovský záujem nielen historikov, politológov, sociológov, politikov, ale aj laickej verejnosti. Demokratická subverzia celého procesu pokusu o reformu sa prejavila aj v silových zložkách. Možnosť nenásilnej transformácie komunistického režimu mala mnoho priaznivcov (stúpencov) nielen na všetkých úrovniach armádneho organizmu, ale aj v ďalších prvkoch bezpečnostného systému, zvlášť v spravodajskej komunite (v civilnej a vojenskej časti).

Neúspešný pokus o reformu sovietskeho typu a následná obnova konzervatívneho sovietskeho typu boli súčasťou viacerých kríz, povstaní v krajinách tzv. východného bloku. Na rozdiel od ostatných pokusov spočívalo špecifikum v tom, že to bol „zhora“ riadený pokus o reformu nenásilnou cestou. Tlakom „zhora“ sa začala aj tzv. normalizácia. Tento tlak bol naviac zvyšovaný požiadavkami sovietskeho mocenského centra a participujúcich satelitov.

Sovietske mocenské centrum hodnotilo reformný proces ako vážnu bezpečnostnú hrozbu voči základom celého systému. Súčasne konštatovalo aj ohrozenie elementárnych bezpečnostných záujmov Varšavskej zmluvy. Tieto tézy sa i v období tzv. normalizácie často zneužívali v procese tzv. čistiek v celej československej spoločnosti. Cielený eskalačný tlak z rôznych úrovní zvyšoval napätie v celej spoločnosti.

Ideologicky motivované ataky neprestávali ani po 21. 8. 1968. Špecificky sa prejavovali aj v silových zložkách. Tzv. zastrašovacia diplomacia, kombinovaná s konšpiráciami, stále pokračovala. V hrubých obrysoch bola naznačená už skôr, a to v Uznesení Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z apríla 1968. Téza, že nie je možné dopustiť, aby Československo opustilo spoločenstvo socialistických štátov bola po vojenskej intervencii nutne modifikovaná.

Tzv. normalizácia v podmienkach ČSSR sa stala špecifickým variantom obnovy režimu sovietskeho typu. Tento proces prebiehal pod tlakom sovietskeho mocenského centra, ktoré určilo aj atribúty (charakteristiky) tohto modelu. Už počiatočná fáza bola spojená s rýchlou a razantnou obnovou plnej kontroly KSČ nad všetkými oblasťami spoločnosti. Proces tzv. normalizácie v armáde bol súčasťou celospoločenského procesu násilnej obnovy neostalinského totalitného režimu brežnevovského typu.

Normalizačný mechanizmus, resp. techniky moci, ktoré boli aplikované v silových zložkách, boli jedinečné a výnimočné. V jednotlivých druhoch silových zložiek mali svoje špecifiká. Z hľadiska historického vývoja armády a iných silových zložiek je obdobie začiatku tzv. normalizácie jedným z najdynamickejších a mimoriadne dramatických, pretože dobový režim nevyhnutne potreboval vybudovať spoľahlivú tzv. armádu nového typu, a to aj za cenu represií a „čistiek“ v jej radoch.

Zdroj: https://www.aktuality.sk