V ostatnej dobe sa deje jedna kúzelná vec. Čoraz častejšie sa najrozumnejšie vyjadruje Boris Kollár. Aj teraz, v debate medzi progresívnymi a kresťanskými demokratmi. „Strany musia ustúpiť z presadzovania svojich priorít v kultúrno-etických otázkach za každú cenu.“

Boris Kollár miláčikom pravoverných

V televíznej debate sa udiala ešte jedna kúzelná vec, v ktorej je Boris Kollár opäť víťazom, hoci falošným. Šéf KDH má v otázke prípadnej povolebnej spolupráce bližšie k tradičným hodnotám v štýle Borisa Kollára ako vzdialeným progresívnym ideálom Michala Šimečku.

To len dokresľuje absurditu takéhoto vyhraňovania sa. Vraj kultúrno-etické otázky. Akurát v nich ani nechyrovať po etike, pretože jej prirodzeným ovocím býva súlad medzi hodnotami a praktickým životom…

Neustále rýpanie sa v povolebných koalíciách je únavné. Realita zbúra všetky možné ilúzie a predsavzatia. Stranícki lídri sa snažia vo svojich voličoch vyhecovať bojového ducha, a to je všetko. Žiadny iný reálny efekt čakať netreba.

Predseda KDH sa snaží zrušiť prekliate ostatných volieb, keď hnutiu k úspechu chýbali tisícky hlasov. Týmto štýlom však okruh fanúšikov nerozšíri. Len sa mu podarí zafixovať tých doterajších.

Teraz sa snaží ničím ich nevyrušiť. Sľubuje im istoty – kultúrne, hodnotové, „historické“. Teda iné ako Smer, ale predsa len istoty bez rizika zmeny.

Registrované partnerstvá nie sú nemravnosť

Pozícia progresívnych je úplne opačná. Predpokladom ich úspechu je pripravenosť k zmenám, podpora nových trendov a ideová modernizácia slovenských hláv. Rizikom tejto snahy je, keď sa zvrhne na pseudonáboženstvo, ktorému sa musí podvoliť všetko ostatné.

Stret takto presvedčených už po tisícikrát zabíja slovenskú politiku. Pripravuje ju o praktický charakter.

Nateraz zostáva len spoľahnúť sa na vývoj, ktorý všetkých zúčastnených najlepšie vycvičí. Ak chcú kresťanskí demokrati garantovať Slovensko podľa katolíckej morálky, môžu reálnu účasť na moci zabaliť, pretože bez pripravenosti k dohodám politika nie je možná.

Pritom môžu dokonca bez výčitiek svedomia zostať verní aj pápežovi. Ten predsa už upozornil, že štát si civilné spolužitie párov rovnakého pohlavia organizuje po svojom a je to v poriadku.

Je až také drzé chcieť od KDH, aby povedalo: „Dobre, ruku za to nezvihneme, ale ak sa väčšina politickej reprezentácie zhodne na registrovaných partnerstvách, nech sú?“ Alebo vždy znovu musí dôjsť na ich podvedomé strachy z ohrozenia tradičných rodín a podobné iracionality?

Dnes sa všetci zaklínajú porážkou politickej mafie a podobnými ušľachtilými cieľmi. Ak k ich splneniu treba hoci čo i len jeden praktický kompromis, je po všetkom. Takto sa politické súboje ani náhodou nevyhrávajú.

Zdroj: https://www.aktuality.sk