Kým Ódorova vláda zisťuje, čo reálne znamená „kúriť a svietiť“, ostatní sa pred letom venujú tradičným politickým zábavkám. Lovia osobnosti alebo „osobnosti“, predstierajú (nepresvedčivo) snahu o spájanie a každý jeden tomu druhému vykrikuje, že neponúka do volieb žiadny program. Vydržte, už len tri a pol mesiaca s veľkou prestávkou, keď najdôležitejšia bude cena zmrzliny na jadranskom pobreží.

Ako sa naučiť utrácať

Vláda odborníkov splnila prvý zo sľubov. Nerozpaľuje emócie, potrpí si na technokratický štýl, istú nenápadnosť a striktný realizmus. Falošnými emóciami mrhajú len vysmievači, a tých je zrazu požehnane z každej strany.

Ódorov realizmus bol jasný z jeho antiočakávania vo vzťahu k prípadnej parlamentnej dôvere. Nevyrába naivnú tvár a nereční o túžbe po dôvere od všetkých až po parlamentného vrátnika, hoci na také reči sme si zvykli.

Pomenoval svoje limity, ktoré však môžu byť po prípadnom neúspechu povolebného zostavovania vlády vcelku široké a potiahnuté do budúcnosti. Stačí spomenúť dve-tri mená: Fico, Matovič, Republika. S veľkou pravdepodobnosťou nová vláda nebude za pár dní a nocí.

Manažovanie Plánu obnovy sa stalo vítanou agendou pre Ódorovu vládu. Ide o tému dostatočne odbornú a s trochou veľkorysosti stále spadajúcu do „kúriť a svietiť“. V prípade úspechu však ľudia nevyjdú do ulíc oslavovať šampanským skvelú vládu odborníkov, ale efekt prípadného zdaru môže byť trvalejší.

Pri pláne obnovy ide totiž o príznačný problém Slovenska aj mentality tých, ktorí ho dlhšie či kratšie kormidlujú. „Niet peňazí” vlastne dávno neplatí. Peňazí je až príliš, potrebujú však rozumné a zorganizované utrácanie.

Zatiaľ sa Slovensko stihlo stať preborníkom iba v jedinej disciplíne, a tou je dodržiavanie formálnych procesných pravidiel. Nejde pritom ani o prístup v záujme protikorupčnej očisty či férového rozdeľovania prostriedkov.

Je to len výsledok duševnej lenivosti tých, ktorí sú do veci zapojení. Dodržiavať procesné postupy je predsa tak bezpečné…

Problémom je, že tento spôsob zotročenia procesmi nevedie k cieľom. Skoro sa žiada dodať už legendárne hegerovské: „Plán bol dobrý, ale nepodarilo sa ho splniť.” Na polceste – zavalení pravidlami a zabrzdení formálnymi podmienkami – sa účastníci dotačných schém unavia a zaseknú. Potom už niet energie dotiahnuť vec do konca.

Plán obnovy a iné zdroje európskych peňazí sú stále lákavé, vážia si ich dokonca aj nepriatelia Bruselu a hlásatelia národnej identity. Peniažky voňajú stále rovnako príťažlivo. Nevonia práca pri ich racionálnom získavaní a míňaní.

Podobne vážnou (a v prípade zvládnutie prospešnou) výzvou je práca s deficitom a úsilie štátu pomáhať adresne, teda sociálne najslabším. Mrhanie verejných peňazí v záujme dobre vyzerajúcich bilbordov je jeden z najväčších hriechov, ktorého sa slovenskí politici už desaťročia dopúšťajú. Nezaslúžia si odpustenie, ale názornú ukážku, že to ide inak.

Normálny predvolebný blázinec

Politické strany spravili z týždňov pred letnou kómou hlavné prestupové obdobie. Most to skúša po kádehácky, na scéne sa opäť zjavil Béla Bugár. Z politického praveku zostúpil do tých najnižších súčasných úrovní Marián Andel (kto si nespomína, nech si ho vygúgli).

Hegerovi Demokrati si nesú pri výbere posíl matovičovské dedičstvo, a tak angažovali Dorotu Nvotovú dušujúc sa, že to je iné ako prapodivná zmeska neobyčajných Obyčajných. Z veľkých zjednoducujúcich projektov sa vykotúľalo len jedno malé jabĺčko, ktoré plodnú jeseň pre Demokratov negarantuje.

Loviť nových ľudí ochotných vyfotiť sa na bilbordy môže pre niekoho vyzerať ako osviežujúci pokus naštartovať svoj rast. Stále je to však folklór bez vytrvalej a praktickej politickej roboty.

Slovenská politika sa takýmto spôsobom už tisíckrát popálila, ale ani teraz nevidno nikoho, kto by chcel pochybnú prax navždy a úplne opustiť.

Tematicky je to pol na pol. Politickí modernisti začali rozprávať o vzdelávaní, to určite neuškodí.

Tí, ktorí sa spoliehajú na vzbudzovanie strachu (pretože to sa vždy vypláca), začali znovu pokrikovať čosi o kvótach pre utečencov. Divák si musí pre istotu poštípať i dvakrát pozrieť na nástenný kalendár, aby sa uistil, že sa mu to nesníva a naozaj ide o prítomnosť.

Bizarná Kollárova rodina si vymyslela nové prikázanie, vraj budú normálni. Komu inému sa to dá veriť, ak nie partii pod vedením toho najnormálnejšieho politika?

A Smer? Škoda reči.

Po Rusoch zostáva spálená aj zatopená zem

Zničená Kachovská priehrada ukázala veľkosť ruského šialenstva aj veľkosť teritória, o ktoré pri boji proti ruskej agresii ide.

Pre tých, ktorí neodolali pokušeniu a po pár hodinách začali špekulovať nad pôvodcom tohto zla, patrí jediná rada: bez ruskej invázie proti zvrchovanému štátu by nikto o tejto priehrade dnes ani nechyroval. Všetko ostatné sú zbytočné reči a detaily.

Okrem priehradnej hrádze sa zlomili aj iné veci. Napríklad bývalý šéf NATO si vie predstaviť, že aktívne protiruské štáty budú chcieť intervenovať viac ako doteraz a zapojiť sa do vyháňania Rusov z ukrajinského územia aj inak ako delami a tankami.

Kto si spomenie na príbeh postupného rozširovania pomoci Ukrajine, keď sa každý deň rozpadla jedna červená čiara, nemôže brať takéto prognózy ako fantazmagórie.

Hrdina týždňa

Je to prosté, netreba hľadať po vládnych budovách a summitoch. Uznanie si zaslúžia všetci obyvatelia zatopených obcí, ktorí sú popri raketách, okupantoch a iných vojnových hrôzach schopní prežiť ešte aj najnovšiu hrôzu spôsobenú násilným vypustením priehrady.

Zdroj: https://www.aktuality.sk