Voľby v Nemecku budú v istom zmysle prelomové. Po 16 rokoch opustí svoj úrad kancelárka Angela Merkelová. Napriek tomu, že je stále najpopulárnejšou političkou v Nemecku, odchádza dobrovoľne, čo v povojnových dejinách Spolkovej republiky nemá obdobu.

Tieto voľby však budú zároveň predstavovať kontinuitu. Či v nich zvíťazí líder SPD Olaf Scholz alebo zástupca kresťanských demokratov Armin Laschet, obaja budú pokračovať v nastúpenom kurze umiernenej centristickej politiky.

Zámerne hovoríme o osobách, keďže nemecká politika nebola ešte nikdy natoľko personalizovaná, ako je v súčasnosti. Je to tak trochu paradox – práve osoba necharizmatického a „nudného“ technokrata Scholza, ktorý však v mnohom pripomína práve Merkelovú, môže mnohých pritiahnuť v nedeľu k urnám, aby to „hodili“ SPD.Voľby v Nemecku budú v istom zmysle prelomové. Po 16 rokoch opustí svoj úrad kancelárka Angela Merkelová. Zároveň však budú predstavovať kontinuitu. Či v nich zvíťazí líder SPD Olaf Scholz alebo zástupca kresťanských demokratov Armin Laschet, obaja budú pokračovať v nastúpenom kurze umiernenej centristickej politiky.

Na druhej strane badať výrazný trend – obe veľké ľudové strany – CDU aj SPD, ktoré v povojnovom období dominovali v nemeckej politike – sa v poslednej dekáde výrazne oslabili. Kým v minulosti dokázali vládnuť s pomocou liberálov (FDP) a neskôr prostredníctvom vytvárania tzv. veľkých koalícií, po týchto voľbách je zrejmé, že po prvýkrát budú musieť prizvať do vlády aj tretieho partnera.

Veľa sa preto diskutuje, či napokon vznikne jamajská koalícia CDU – FDP – Zelení (podľa farieb jamajskej vlajky) alebo tzv. semaforová koalícia SPD – FDP – Zelení. Na spolkovej úrovni si už spoluprácu vyskúšali všetky spomínané subjekty. Vzhľadom na relatívne vyrovnané preferencie dvoch hlavných aktérov (podľa posledného prieskumu Inštitútu Allensbach pre denník FAZ by SPD volilo 26 % voličov a CDU 25 %) a relatívne malé programové rozdiely sa potrebujú nejako odlíšiť.

Kresťanskí demokrati preto vytrvalo útočia na citlivé miesto sociálnych demokratov, a to je prípadná spolupráca s postkomunistickou Ľavicou. Pritom na spolkovej úrovni, v Berlíne, Brandenbursku a Durínsku, takéto vládne koalície existujú.

Červeno-červená „hrozba“ môže zmobilizovať niektorých nerozhodných voličov, ktorých je podľa rôznych prieskumov až 25 – 40 %. V záverečnom špurte tak nakoniec môže ešte Armin Laschet prekvapiť (napokon, už sa mu to raz podarilo v najľudnatejšej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko, kde je ministerským predsedom).

Či v nedeľu zvíťazia červení alebo čierni, z hľadiska Nemcov sa toho veľa nezmení. Obyvatelia strednej Európy by sa však mali pripraviť na to, že vzťah Berlína s Bratislavou, Budapešťou, Prahou a Varšavou už nebude taký vrelý, ako bol v minulosti. A nejde len o to, že poniektorí už teraz majú problémy s dodržovaním zásad právneho štátu a „krivením demokracie“.

Podstatné je, že v najväčšej krajine EÚ doteraz vládla žena, ktorej korene siahajú do bývalej NDR. V našich končinách síce na ňu budú mnohí spomínať skôr ako na „vítačku utečencov“, zabúda sa však na to, že vzhľadom na svoj východonemecký pôvod mala Merkelová pochopenie pre postkomunistické krajiny. Pravdepodobne je to prvá a posledná kancelárka s takýmto backkgroundom a jej nasledovníci ho mať nebudú.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk/