V rámci delenia Poľska medzi nacistické Nemecko a Sovietsky zväz v septembri 1939 na základe paktu Molotov-Ribbentrop padli do sovietskeho zajatia tisícky poľských dôstojníkov. Sovietsky diktátor Josif Stalin ich neskôr označil za „nacionalistov a kontrarevolučných aktivistov“ a svojím rozkazom ich nechal zlikvidovať. Celkovo bolo zastrelených 15 000 poľských dôstojníkov. Svet sa o zločine dozvedel onedlho po vraždách, pred 80 rokmi.

Už 13. apríla 1943, nacistické médiá zverejnili informácie o náleze masových hrobov poľských dôstojníkov v lese pri dedine Katyň na západe Ruska nemeckými vojakmi.

Berlín označil za vinníkov hromadnej vraždy Sovietov, čo spočiatku vyzeralo ako neslávne známa hitlerovská propaganda. Moskva hneď obvinila z masakru Nemcov a nepriamo dokonca aj poľskú exilovú vládu, s ktorou dočasne prerušila diplomatické styky. Moskva pravdu priznala až v roku 1990 počas vládnutia Michaila Gorbačova, teda takmer pol storočia po zločine.

Rozhodnutie k jednému z najmasovejších zločinov druhej svetovej vojny z marca 1940 podpísali sovietsky vodca Josif Stalin, šéf sovietskej diplomacie Vjačeslav Molotov a ďalší členovia vtedajšieho moskovského vedenia. Zoznamy zajatcov pripravil Lavrentij Berija, vtedajší šéf ministerstva vnútra. Celkovo stalinská polícia NKVD postrieľala v katynskom lese, v Charkove a na ďalších miestach približne 22 000 Poliakov. Okrem 15 000 vysokých dôstojníkov boli medzi obeťami tiež intelektuáli, policajti, duchovní a ďalší. Medzi obeťami masakry je aj tristo až päťsto ľudí z územia Československa.

Poliaci boli internovaní v ruskom Kozelsku a Ostaškove a v ukrajinskom Starobielsku. V apríli až máji 1940 boli prevezení do táborov sovietskej tajnej polície NKVD, odkiaľ boli deportovaní k miestam hromadných popráv. Hlavné vraždenie bolo sústredené na troch miestach – Katyň, Ostaškov a Starobielsk.

Pravda o zločine sa začala dostávať na povrch už počas vojny. Medzinárodná komisia vyslaná do Katyne z iniciatívy Nemcov v roku 1943 uviedla dôkazy o tom, že dôstojníci boli povraždení pred príchodom wehrmachtu po napadnutí ZSSR Nemeckom. Tiež norimberský súd po vojne nepreukázal nemeckú vinu a sovietska vláda potom zachovala o veci na desiatky rokov mlčania. „V Katyňskom lese na jeseň roku 1941 vykonávali nemecké okupačné úrady hromadné popravy poľských vojnových zajatcov,“ zaznel záver sovietskej komisie ku Katyni v roku 1952.

Až v 90. rokoch boli pri ruských dedinách Mednoje a Jamok a blízko dnes už ukrajinského Charkova nájdené ďalšie masové hroby. Obete boli popravené postojačky výstrelom do tyla a niektorí boli prebodnutí bajonetom používaným výlučne Červenou armádou. Dôvodom na likvidáciu poľských dôstojníkov vraj bola Stalinova túžba po odplate za porážku Červenej armády v roku 1920, keď Poliaci zabránili postupu boľševikov na východ, a Stalinovo rozhodnutie zbaviť poľský národ jeho intelektuálnej a armádnej elity.

Poľská oficiálna tlač prvýkrát písala o sovietskej vine za Katyň vo februári 1989. Dôkazom bola správa komisie Poľského červeného kríža, ktorá v roku 1943 exhumovala vyše 4 000 mŕtvych z ôsmich hromadných hrobov v katynskom lese. Dokument dokázal, že poľskí dôstojníci boli zavraždení koncom marca až začiatkom mája 1940, teda viac ako rok pred nemeckým vpádom do ZSSR.

Pravdu, už dlhší čas všeobecne uznávanú na Západe, priznal až v apríli 1990 vtedajší sovietsky prezident Michail Gorbačov. „Sovietsky zväz vyjadruje hlboké poľutovanie nad katynskou tragédiou a vyhlasuje, že je to jeden z najťažších zločinov stalinizmu,“ znelo v oficiálnej správe. Dôkazy o zločine Moskva zverejnila v októbri 1992, keď ruský prezident Boris Jelcin odovzdal poľskému prezidentovi Lechovi Walęsovi dokumenty o zločine a za masaker sa ospravedlnil.

V apríli 2010 zverejnila na internete ruská Federálna archívna agentúra časť historických dokumentov o masakre, odtajnenie všetkých dokumentov i pokračovanie vyšetrovania v masakre, ktoré bolo v roku 2004 zastavené, však Moskva odmietla. Úrady označili závery vyšetrovania za tajné, takže príbuzní obetí sa cez svoje opakované prosby nič nedozvedeli. V septembri toho istého roku odtajnili svoje dokumenty aj Spojené štáty. Z nich vyplynulo, že americkí vojnoví zajatci už v roku 1943 videli masové hroby na mieste katyňského masakru a pomocou kódovaných správ na sovietsky vojnový zločin upozornili americkú administratívu. Washington ale informáciu nezverejnil, podľa niektorých historikov totiž nechcel riskovať roztržku s vtedajšími sovietskymi spojencami.

Masaker, na ktorého mieste teraz stojí pamätník, sa dostal do médií vo väčšej miere tiež v septembri 2007, keď mal premiéru film poľského režiséra Andrzeja Wajdu Katyň (Katyň), ktorého témou je osud rodín zavraždených dôstojníkov. Téma filmu je režisérovi blízka, pretože jeho otec Jakub Wajda patril medzi obete masakrov.

Začiatkom apríla 2010 sa obetiam zločinu v Katyni prvýkrát spoločne poklonili poľský premiér Donald Tusk a jeho ruský náprotivok Vladimir Putin. Uctiť pamiatku obetí sa vtedy do Katyne vydal aj vtedajší poľský prezident Lech Kaczyński. Lietadlo, v ktorom okrem prezidenta boli desiatky vysokopostavených politikov, vojakov a duchovných, sa ale zrútilo pri pristátí na letisku v Smolensku a katastrofu nikto neprežil.

Kritiku aj nepodmienečný trest si za popieranie zločinov v Katyni vypočul minulý mesiac v Česku bývalý podpredseda KSČM Josef Skála, ktorého súd pre Prahu 7 potrestal osemmesačnou podmienkou so skúšobnou dobou na päť rokov. Ďalším dvom obžalovaným – Vladimírovi Kapalovi a Jurajovi Václavíkovi, uložil súd rovnaké podmienečné tresty. Obžaloba tvrdí, že muži v diskusii zverejnenej na kanáli YouTube spochybňovali to, že katynský masaker spáchali Sovieti. Skala povedal, že na vytváraní nacistickej legendy o NKVD od začiatku spolupracovala exilová poľská vláda. Exhumáciu tisícov tiel z hromadných hrobov označil za údajnú a historické fakty v rozprave označil za verziu zrežírovanú nacistickým ministrom propagandy Josephom Goebbelsom.

Zdroj: https://spravy.pravda.sk