Z pohľadu európskej bezpečnostnej architektúry dnešný deň možno pokojne nazvať historickým, pretože pred viac ako rokom by Fínsko v NATO bolo niečo nepredstaviteľné. Totiž, Fínsko ako neutrálna krajina nemalo urgentný dôvod na zmenu svojho štatútu. Ruskou agresiou proti Ukrajine však došlo k fatálnemu zlomu a reálnemu ohrozeniu mieru v Európe, a to nemohlo zostať bez odozvy, ani vo Fínsku.

Áno, je to tak, pretože ak jedna krajina napadne inú, tak v Európe padajú všetky tabu. O to viac takúto hrozbu vnímajú susediace krajiny agresora, medzi nimi Fínsko. Toto je jediný dôvod, prečo jeho občania a politici racionálne vyhodnotili svoju situáciu a prišli slobodne, na základe demokratického rozhodnutia k názoru, že ich neutralita nestačí a potrebujú pre svoju obranu viac.

Do kontextu dnešného fínskeho vstupu treba dodať už známe, ale v závale hlučnej populistickej a prokremeľskej propagandy ďalšie zanikajúce aspekty:

1. Fínsko v NATO nie je jeho expanziou. Tak ako pri všetkých predchádzajúcich prípadoch, podnet na vstup nikdy nevyšiel z Bruselu či Washingtonu, ale bol odpoveďou na slobodnú vôľu štátu zabezpečiť si svoju obranu kolektívne s tými štátmi, ktorým dôveruje. Toto treba hovoriť krikľúňom aj u nás doma, ktorí mobilizujú ľudí proti „agresívnej expanzii NATO“.

Pripomeňme si, že ani Slovensko nikto neťahal do NATO za rukáv, bolo to úplne naopak, keď sme my museli vynaložiť obrovské úsilie, aby sme v roku 2002 dostali v Prahe pozvánku na vstup. Mnohí zabudli, iní si dnes už neradi spomenú, že do druhej vlny vstupu stredoeurópskych štátov do NATO, v ktorej sme boli aj my, sa Aliancii a ani USA a mnohým západoeurópskym štátom, vrátane Nemecka a Francúzska, vôbec nechcelo. Na vstup sme tlačili my. Preto ani vtedy ani dnes – žiadna expanzia!

2. Rusko nielenže zabíja nevinných, ale zároveň dosahuje z politického hľadiska úplný opak svojich deklarovaných cieľov. Moskva cielene manipulovala verejnú mienku, že približovanie NATO k svojim hraniciam vníma ako hrozbu, a preto sa musí brániť – tak, že zabíja nevinných civilistov a ničí infraštruktúru susedného štátu. Výsledkom z ruského pohľadu je, že oddnes má priamu hranicu s NATO dlhšiu o viac ako 1300 km s Fínskom. Charašo, toto sa ozaj podarilo!

3. Základným argumentom Moskvy bolo (a je), že ukrajinská snaha o vstup do NATO je pre Rusko hrozbou. U nás doma dokonca počúvame, že Rusko bolo zbytočne provokované, a teda sa nečudujme, že sa bráni expanzii NATO akýmikoľvek prostriedkami. K tomu treba povedať toľko, že je zvláštne, ak Ukrajina, ktorá má síce od roku 2008 prísľub členstva, ale v skutočnosti sa nepriblížila v prístupovom procese ani o centimeter k NATO a neskrývane prejavovala z toho svoju frustráciu, vraj predstavovala pre Rusko akútnu hrozbu, a preto ju Rusko napadlo, a na strane druhej Fínsko, ktoré je dnes členom NATO, odrazu hrozbou nie je? Niečo tu nesedí, pretože inak by Rusi dnes museli sťahovať státisíce vojakov na fínske hranice. Problém teda nemôže byť hrozba NATO, ale že Rusko nevedelo zniesť a uznať slobodné rozhodnutia Ukrajincov o tom, kam chcú patriť. Pre Rusov to bola skrátka neznesiteľná predstava o ukrajinskej suverenite.

Vstup Fínska do NATO ukazuje celkom zreteľne, že aj taká bohatá krajina nie je schopná svoju obranu garantovať individuálne. Je to celkom jasný odkaz aj nám na Slovensko a množiacim sa apelom volajúcich po vystúpení z NATO, po neutralite.

4. Dnešný vstup Fínska do NATO ukazuje celkom zreteľne, že aj taká bohatá krajina, akou je Fínsko, nie je schopná svoju obranu garantovať individuálne. Ani z hľadiska vojenských spôsobilostí a už vôbec nie finančne. Je to celkom jasný odkaz aj nám na Slovensko a množiacim sa apelom z rôznych strán, volajúcich po vystúpení z NATO, po neutralite.

V našej hlboko rozdelenej spoločnosti časť obyvateľstva toto rada počuje, o to viac, keď aj z úst bývalého premiéra počujete, že netreba toľko NATO, že Aliancia by mala zastaviť prijímanie ďalších štátov a prijať tak ruskú doktrínu obmedzenej suverenity, a že treba mať politiku na všetky štyri strany. Akoby sme ju nemali; problém je, že pri tom treba aj vedieť, kde je sever…

V roku 2002–2003 som spolu so súčasným ministrom Rastislavom Káčerom viedol rokovania o našom vstupe do NATO. Pamätám si ten pocit, keď sme ich úspešne doviedli do konca. Bol to dobrý pocit, pretože sme nevstupovali do NATO pod akútnym ohrozením, ale bol to krok, ktorým sme obsahom napĺňali našu suverenitu a slobodu získanú v roku 1989.

Dnes pri vstupe Fínska vôbec nemám rovnaký pocit. Ani radosť, ani satisfakcia – pre okolnosti, za ktorých sa tak deje. Skôr to vnímam ako dôkaz, že poistka NATO, ktorú máme my už skoro 20 rokov, funguje – a Fíni to jasne dokazujú.

No a na záver treba ozaj vyjadriť „rešpekt a uznanie“ ruskému vedeniu za to, akú vysokú cenu platí za svoju nezmyselnú vojnu proti Ukrajine – dosiahli pravý opak toho, čo vo vzťahu k NATO tvrdili, že chcú: majú NATO na svojej hranici ešte viac a bližšie, a NATO má viac členov s perspektívou, že sa ním stane aj Švédsko. V normálnych demokratických krajinách by to bolo pre hlavu štátu a vlády na uterák.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk