Koaličná nevraživosť dostala oficiálnu podobu. Dnes sa už nikto z vládnych strán nemusí ani len hrať na spoluprácu. Vzťahové problémy, žiaľ, znamenajú nové starosti pre štát a jeho občanov.

Zrýchlená koaličná odluka

Vládna koalícia mala vždy dosť času. Množstvo vážnych vecí riešila nie päť minút, ale dve sekundy pred dvanástou. Na začiatku to len vyrušovalo, potom dráždilo a unavovalo, nakoniec viedlo k úplnej rezignácii.

Jediné, v čom sú vládne strany nakoniec pružné, je koniec koaličnej zmluvy. To stihli v predstihu, aby nedajbože nestihli „spáchať” spoločnými silami niečo užitočné…

Niekto by si mohol založiť novú živnosť – v rámci nej by divákom vysvetľoval jednotlivé ad hoc parlamentné spojenectvá a ich logiku. Aha, logiku nie, lebo tá v tom všetkom nemá čo hľadať.

Dôsledky rozkladu vzťahov sú morálne i hospodárske. Morálne v zmysle definitívnej straty protikorupčného imidžu. Rozpaky už existovali, ale predsa len korupčné zlyhania postficovskej koalície boli za ostatné tri roky nič oproti tomu, čo bolo predtým.

Teraz, predovšetkým zásluhou Kollárovej Rodiny (aké prekvapko!) obraz presluhujúcej vlády poriadne kazia škaredé finty. Nenašlo sa dostatok parlamentnej vôle na zmeny v konkurznom zákone, neprešli zmeny v zákone o krajinnom plánovaní. Tešia sa akurát developeri a všelijakí ďalší pseudopodnikatelia, ktorí bez hanby budú obchádzať názory verejnosti, verejný záujem či ochranu životného prostredia.

Hospodárske škody súvisia s ohrozením plánu obnovy. Politická reprezentácia je v takom stave rozkladu, že už nie je schopná ani len vášne po peniazoch. Alebo to bude tým, že tento európsky „holub na streche” sa ťažšie porcuje a rozdeľuje medzi svojich?

Ide o riadnu nepríjemnosť. Príprava podmienok pre plán obnovy beží akurát v tom najhlúpejšom politickom režime, keď sa dohromady zliali predvolebná nervozita, krach koaličnej spolupráce, deštruktívna opozícia a nekonečne dlhá vládna agónia.

Žiaľ, je vysoko pravdepodobné, že akýkoľvek Hegerov apel na racionálnu spoluprácu bude dôveryhodný a úspešný asi tak ako kedysi dávno Ficovo blúznenie o európskom jadre.

Najbližšie týždne je o ďalšiu zábavu postarané. Nejaká eticko-kultúrna fajnota sa vždy nájde a potom prídu na rad ešte parlamentné čachre s novelizáciou Trestného zákona. Pánbohvie, či zostane z nej kameň na kameni alebo aspoň jeden vynovený paragraf.

Vždy keď zasadá parlament, treba sa mať na pozore. Keď rokuje ten súčasný (a v súčasnej fáze rozkladu), je dôvod v štáte vyhlásiť výnimočný stav a každý nech si nakúpi do komory mimoriadne zásoby.

Láskaví ľudia a štatistická nenávisť

Ruská agresia proti Ukrajine je agresiou aj proti Slovensku minimálne z jedného dôvodu. V plnej „nádhere” obnažila stav myslí Slovákov, ich ambície a túžby, mieru ich odvahy a nadšenia pre elementárne princípy slobody.

Odpor proti finančnej podpore Ukrajiny je na Slovensku najväčší v celej únii. A väčšina sa bojí, že Ukrajinci poškodia našu ekonomiku.

Slovákom nie je zrejmé, kto môže za vojnu na Ukrajine – možno aj preto, že sa jej hovorí vojna a zabúda sa na presnejší názov ruská invázia. Okrem iného v slovenskej verejnosti dominuje aj odťažitý postoj voči NATO a Európskej únii. Akoby nás tam niekto nasilu odviezol na konských povozoch.

Z prieskumov sa zdá, že veľká časť obyvateľstva trpí realitou. Je vo vnútornom odpore voči väčšine z toho, čo tento štát za ostatné desaťročia dokázal.

Informačná liečba nefunguje. Tisíckrát niekto vysvetlí, že ruské migy sa nedajú ďalej použiť a nepatrí sa napadnúť susedný štát a máme a budeme mať nedostatok pracovných síl v mnohých sektoroch (a teda sa nám hodí ešte 5-krát viac ukrajinských prišelcov), nakoniec víťazia kmeňové mýty a hlboko zažraná nenávisť voči našej príslušnosti k západnému civilizačnému okruhu.

Prax je prívetivejšia. Slovenský človek dokáže prichýliť hocikoho, kto je v núdzi a keď Ukrajinec dostane tvár a meno, nakoniec ho príjme do svojho susedstva a priazne.

V hodnotách zisťovaných štatistikami je temnota, des a strach. „Vonku”, v praxi, na čerstvom vzduchu je to lepšie. Žiaľ, v septembrových voľbách budú politickí lovci pracovať s tým prvým.

Takto vyzerá jeden z najväčších slovenských paradoxov. Srdeční a láskaví ľudia vytvárajú nenávisťou a predsudkami zamorený verejný priestor. Ruky sa odpojili od hlavy, reálna všedná mäkkosť od tvrdej, miestami až fašizujúcej ideológie. Kto nenásilne a dôveryhodne presvieti odvrátenú tvár slovenskej duše?

Hrdina týždňa

Hrdinovia týždňa sú dvaja. Škoda, že iba v úvodzovkách. Martin Klus a Richard Sulík. Ten prvý je odhodlaný v štýle Don Quijota ďalej dokazovať zvyšku Európy svoju kompetentnosť. Nezávisle na tom, že neexistuje.

Druhý podľa prvého vraj ovplyvnil europoslancov, aby ho pri tzv. grilovaní poslali kade ľahšie. Slušný výkon na euroskeptika a budúceho obyvateľa austrálskeho ranča…

Ako býva zvykom, títo „hrdinovia” sa medzi sebou odteraz už navždy neznášajú.

Zdroj: https://www.aktuality.sk