Spájanie vyzerá ako delenie. Priateľský rozchod je spôsobom pomsty. Konzervatívcom je Heger príliš liberálny a liberálom sa pozdáva ešte menej. Atakďalej, atakďalej. Vitajte v slovenskej ríši paradoxov, nepochopiteľných zvratov a záchrancov, ktorých sa treba báť.

Čakanie na bohyňu politickej spravodlivosti

Ak sa vám máli a chcete ešte ďalší paradox, tu je: Hegerovi Demokrati môžu byť úspešní. Nezávisle na abstraktných víziách a nedostatku lídrovskej charizmy. A bez ohľadu na to, že ide o x-té zoskupenie na vyplnenie politického stredu, ten je už každopádne prehustený tak, že sa do neho nezmestí ani špendlík.

Zoznam slabín hegerovcov je bohatý. Hegerov odchod od Matoviča je divný. Hoci mnohí očakávajú viac harmonických príbehov, tomuto chýba logika. K politickému rozvodu konflikt patrí, je to prirodzená nevyhnutnosť. Inak sa predsa rozchádzať vôbec netreba.

Určite je dosť tých, ktorým to celé pripomína príbeh Fico-Pellegrini. Koľkí sú ešte i dnes presvedčení, že šlo len o habaďúru a klamanie telom? Tandem Matovič-Heger roky presviedča zvyšok sveta, že zmyslom ich existencie je koniec ficovskej mafie, a nakoniec ponúknu publiku veľmi podobnú hru.

Estetický i etický dojem je nevábny, konečný politický efekt premenený na percentá a poslanecké mandáty neistý. Prichádza na rad skúška nervov. Hegerova trpezlivosť (a veľkorysosť) je považovaná za výraznú, dokonca až v otravnej a odpudzujúcej miere. Matovičove “bozky smrti” budú oddnes jeho každodenným koníčkom.

Dobré konce v tejto veci žiaľ neexistujú. Zdôrazňovať priateľský rozchod Matoviča a Hegera začne mať opačný efekt. A naštartovať verejne deklarovanú zrážku znamená znechutenie a rozklad voličských nádejí.

V tejto chvíli nie je nič rozumnejšie ako trpezlivosť a istá rezervovanosť. Predvolebné prieskumy nie sú Písmo sväté. Úžasný protificovský talent (výrečný, vtipný, zásadový, čestný a inteligentný) sa nikde na obzore nečrtá, a tak sa nakoniec môže prekvapivo presadiť hocikto, napríklad aj alibistický Heger.

Hádankou zostáva, komu zoberie a kto popri ňom dokonca až stratí budúcu parlamentnú existenciu. Relatívnou záchranou sa môže stať získanie nerozhodnutých voličov.

Najväčším sklamaním je chronická nevyspytateľnosť (a tekutosť) slovenskej politickej scény. Tridsať rokov predsa nie je tak málo. Prvá Československá republika sa za rovnaké obdobie stihla vyvinúť oveľa výraznejšie, a to ešte v časoch prvotnodemokratickej spoločnosti.

Je neskutočne trápne, že dnes sa slovenská politika odohráva v kategóriách mafia – návrat mafie – katoliban a liberálni úchyláci – mesiáši – kto viac rozdá. K tomu patria rýchlokvasené a postprezidentské a jednoosobové strany a politické eseročky a (D)demokrati, ktorí zorganizovali novú značku za jedno dopoludnie.

Ak kdesi existuje bohyňa politickej spravodlivosti, nech sa na jeseň chystá na poriadnu podtatranskú brigádu…

Márne nádeje a falošné očakávania

Nepodložené nádeje sa môžu stať novou pravidelnou rubrikou Kocky.

Kočner vraj začal spolupracovať s policajnými vyšetrovateľmi a časť publika očakáva veľké odhalenia – najlepšie také, po ktorých skončia v base symboly starej éry. Nič také sa žiaľ s veľkou pravdepodobnosťou nestane. Ide o Kočnerovo šaškovanie. Alebo je každý v hraničnej situácii schopný pomsty v nečakanej miere?

Falošným očakávaním je úradnícka vláda z dielne prezidentky. Nie je na ňu čas ani zmysluplný dôvod. Stačí, keď sa všetci zamyslia nad motívmi tých, ktorí po nej volajú.

Táto vojna vôbec nie je smart

Logistika pomoci napadnutej Ukrajine je stále plná nástrah a nových výziev. Keď sa západné krajiny dopracujú k prekročeniu všetkých možných (falošných) červených čiar a pochopia, že tanky nie sú tabu, zrazu sa veľkým oblúkom musia vrátiť a riešiť nedostatok munície.

Technologický náskok Západu je zrejmý. Nakoniec však nepomôžu zázračné softvéry a smart drony. Dôležité je stíhať výrobu granátov, rakiet a nábojov.

Vo všetkých súvislostiach sa ukazuje, že ruská agresia proti Ukrajine je návratom v čase. Znamená hrubú zákernú vojnu s masovým umieraním a vojnu, v ktorej sú nevyhnutné tony ťažkej a výbušnej sily.

Hrdina týždňa

Výnimočne má pravidelná galéria viac členov. Množstvo vyrovnáva fakt, že pri každom z nich okrem hrdinskej frčky cítiť aj odporný otáznik.

Ministri Naď a Káčer sa vo verejnej debate v Michalovciach nezľakli. Bude však táto taktika s ovládaním hlasitosti naplno fungovať vždy a na všetkých?

Petr Pavel je už českým prezidentom, inaugurácia prebehla civilne, ale šarmantne a vkusne. Susedom blahoželáme k dôstojnému obyvateľovi Hradu. Dokedy táto eufória vydrží a rozchodia jeho fanúšikovia chyby, ktoré pochopiteľne prídu?

Jednoznačným hrdinom je nakoniec iba popravený ukrajinský vojak Tymofij, ktorý dvadsať sekúnd pred smrťou zdokumentoval zvyšku sveta radikálnu podobu vlastenectva.

Zdroj: https://www.aktuality.sk