Vyštudovanú armádnu paramedičku hneď na začiatku obnovenej invázie povolali do Mariupolu.  Tam ju zaskočila správa, ktorá by bola v dobách mieru tou najšťastnejšou.  V tvrdých podmienkach zistila, že s manželom čaká dieťa.  „Plakala som, plakala som nad tým testom, ktorý mi ukazoval pozitívny výsledok,“ spomína, píše o tom Česká televízia.

 Z obkľúčeného mesta už utiecť nemohla.  Počas aprílovej noci dostala opäť rozkaz.  Musela sa vydať na bojisko ošetrovať ranených vojakov.  Na základňu v oceliarňach Iľjič sa späť nedostala.  Padla do rúk ruských vojakov.  „Vtedy som mala vo veste jedlo.  Pribehli ku mne a kričali: ‚Ona niečo má, má nejakú zbraň‘.  Začali vyklepávať vestu a začali z nej padať čokolády, Snickers, Bounty.“

 Previezli ju do Olenivky.  Spala v cele, v ktorej bola dvadsiatka ďalších žien.  Spoločne sa delili o dve postele s matracmi.

 „Bola tam taká zima, že keď sme sa ráno prebudili, boli sme pokryté inovatívkou.  Tam, kde bola prevalená podlaha, behali krysy.“

 Nedostatok jedla aj vyhrážania

 Musela sa vysporiadať s nedostatkom jedla aj s tým, že v pokročilom tehotenstve nemala žiadnu lekársku starostlivosť.  Život jej sťažoval aj obmedzený prístup na toaletu, pravidelné výsluchy aj uprostred noci a vyhrážania.  Podmienky, v ktorých sa tridsaťjedenročná Marjana neustále bála o budúcnosť dieťaťa.

 „Niekoľkokrát aj počas výsluchov hovorili, že ma dajú do ruského väzenia, do kolónie, a dieťa dajú do detského domova,“ spomína.

 Pôrod štyri dni po prepustení

 V siedmom mesiaci jej pomohol dôstojník paradoxne z ruskej armády.  Na velenie sa obrátil s tým, že akékoľvek problémy tehotnej zajatkyne by mohli poškodiť imidž Ruska.  Deň potom prišiel z Donecku lekár.  „Po prehliadke povedal, že to nie je dostatočné a že ma musí vziať na ultrazvuk.“

 V nemocnici zostala až do výmeny.  Sama si po celý čas hovorila, že nesmie porodiť, aby dieťa zostalo pri nej.  To sa jej splnilo.  Dcéra Anna sa jej narodila iba štyri dni po prepustení.