Pán Muzikant. No nielen to bol Miro Žbirka. Slovensko v ňom stratilo jedného z najvýraznejších umelcov za ostatných 50 rokov; bez zveličovania: vyslanca kultúry, a to nielen v Česku.

Spevák, skladateľ, textár. Džentlmen. Žbirka nikdy nebol sexsymbolom ani rýchlo kvasenou hviezdou. Odjakživa vlasy ako slama, poďobaná tvár skrytá za veľké okuliare, všedný výzor. Kedysi nosil tuctový sveter. Nijaký krásavec. Obyčajný nemoderný chalan. A predsa, či azda práve preto – idol, hviezda, legenda. Stačilo, keď začal hrať a spievať.

V slepých uličkách, Tri slová, Biely kvet, 22 dní, Denisa, Katka, Ako obrázok, Možno sa ti zdá, Múr našich lások, Zažni, Nechodí, S tebou, Drahá, Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Prvá, Bahamy, Mám rád, Čo bolí, to prebolí, Nespáľme to krásne v nás, Fair play…

Žbirka bol originálny, autentický a uveriteľný. Neobyčajný vo svojej obyčajnosti. Každý sa s ním vedel stotožniť.

Žbirka – to sú dejiny slovenskej i česko-slovenskej populárnej hudby: Modus, Limit, PKO, Lýra, Slávik, Gombitová… Tým, že bol vyše 50 rokov na scéne, Žbirka zosobňuje aj mladosť a život väčšiny z nás. Aspoň jednu z jeho pesničiek (no rozhodne ich je viac) má každý z nás medzi svojimi naj – vrastenú v srdci, vpísanú v hlave a vždy na jazyku.

Meky, ako ho mnohí volali, vydal takmer 40 albumov, vyhrával hitparády, dokázal čo málokto. Nesmierne aktívny a pracovitý, v brandži rešpektovaný a uznávaný, ale aj dobroprajný a priateľský, zdvorilý a skromný.

„Neplánoval som to,“ reagoval svojským suchým humorom kedysi na to, že porazil Karla Gotta v ankete Zlatý Slávik. Trofej najobľúbenejšieho speváka vo vtedajšom Československu mu vyfúkol nečakane, hoci jeho popularita už stúpala do výšin. Prekvapením bol fakt, že Gottovu šnúru uťal po neuveriteľných trinástich sezónach, navyše ako prvý Slovák.

Žbirka bol vždy náš. Slovenský. Zároveň však je aj česko-slovenský. V Prahe patril popri Milanovi Lasicovi medzi najrešpektova­nejších umelcov spod Tatier. Bol ozajstným ambasádorom našej kultúry; staval mosty, prepájal ľudí – na Slovensku, v Česku, aj vo Veľkej Británii. Nahrával duetá, kombinoval muzikantov a kapely, mixoval žánre. Dával šancu zažiariť mladým. Spájal tak ďalších a ďalších fanúšikov, generácie. Tým vzdoroval aj trendom, ktorých sme svedkami najmä na sociálnych sieťach.

Vďaka svojej povahe išiel ešte ďalej. Učil nás normálnosti, pokore, nadhľadu, noblese. Ukazoval, že veci sa oplatí robiť poriadne a naplno. Nebáť sa hľadať nové možnosti, posúvať hranice a plniť si sny. Hoci by to znamenalo nahrať pesničku v Abbey Road, v legendárnom „beatlesáckom“ Štúdiu 2. Miro Žbirka bol originálny, autentický a uveriteľný. Neobyčajný vo svojej obyčajnosti. Každý sa s ním vedel stotožniť. Hoci miloval Beatles, Kinks, Yes, Londýn, Prahu, angličtinu, vždy bol hrdý aj na Bratislavu, slovenčinu a Slovensko.

Istý český novinár napísal, že Žbirka svojím popom všetkých oklamal. Ak to značí, že zľahka, akoby mimochodom, prešibane a nonšalantne, žbirkovsky, nás naučil, čo je dobré, kvalitné, vkusné a pekné, vďaka mu za to. Nič nám nevnútil. Radi sme si to od neho vzali, dobrovoľne. A radi si to necháme čo najdlhšie.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk