Rok vojny. Plány Kremľa „dobyť Kyjev za tri dni“ a celú Ukrajinu v priebehu niekoľkých týždňov úplne zlyhali.

Moskva hľadá východisko zo situácie, prekračuje všetky možné aj nemožné „červené čiary“. Aj keď sa zdá, že na ňu už žiadne nezostali. Vládnuca klika Ruskej federácie zároveň neustále nachádza nové dôvody a preráža ďalšie dno.

Kremľu to však neprináša úspech a kedysi „druhá armáda sveta“, s ktorou veľmi rátali, je jednoznačne podriadená ozbrojeným silám Ukrajiny.

Jednou z možností, ktorá môže podľa názoru kremeľských „stratégov“ zmeniť situáciu na bojisku, by mal byť vstup do vojny Bieloruska.

Samozrejme, v skutočnosti je Lukašenko už dlho vo vojne. Letectvo štartuje z územia jeho krajiny, bombarduje ukrajinské osady a ruské pozemné sily vstupujú na územie Ukrajiny.

Ale legálne sa bieloruskému diktátorovi darí byť „z vojny“. Vtiahnuť ho do vojny je pre kremeľského schizofrenika prakticky cieľom číslo jeden.

Samozrejme, že armáda Bieloruskej republiky nie je schopná na súčasnej vojenskej situácii na Ukrajine niečo radikálne zmeniť – 20-30 tisíc mobilov, ktoré môže Lukašenkov režim dať do zbrane, Ozbrojené sily Ukrajiny jednoducho rozdrvia. .

Pre Putina je ale dôležité udržiavať v napätí severnú hranicu Ukrajiny, kde je Kyjev nútený stiahnuť časť svojich síl v očakávaní možného útoku z Bieloruska.

Moskva sťahuje Lukašenkovo ​​hrdlo, ale aj on sa mocne bráni, dobre vediac, že ​​podpísaním rozkazu k útoku na jeho armádu nebude mať záujem ani Kremeľ.

Navyše stále počíta s vyjednávaním so Západom, preto sa nechce zapojiť do vojny proti Ukrajine.

Samozvaný prezident Bieloruskej republiky zároveň uviedol, že Minsk bude bojovať „iba v prípade agresie proti Bielorusku“. Toto je taký prefíkaný (podľa názoru samotného diktátora) krok – zdá sa, že je hrozivý, ale opatrne.

Práve vzhľadom na takéto vyhlásenie sa Kremeľ môže uchýliť k svojej obľúbenej praktike – usporiadať ozbrojenú provokáciu na bielorusko-ukrajinskej hranici.

A tak dotlačiť Lukašenka, aby vstúpil do otvorenej vojny proti Ukrajine, údajne v reakcii na „útok na Bielorusko“.

Vzhľadom na to, že súčasný šéf Kremľa sa dostal k moci práve na takýchto provokáciách, organizujúcich teroristické útoky proti svojim občanom, postaviť niečo podobné proti inému štátu, Moskve – stačí pľuť.

Preto tlak na Minsk zo strany Kremľa bude len stúpať, najmä ak vezmeme do úvahy neskutočné straty, ktoré ruská armáda utrpela.

Ako dlho sa Lukašenko bude môcť vyhýbať vstupu do vojny, je otázkou. Čo je však zrejmé, je rozpad takzvaného zväzového štátu Ruskej federácie a Bieloruskej republiky.

Putin vynaložil toľko úsilia, aby do nej vtiahol Minsk, a teraz ho ničí vlastnými rukami – má veľkú šancu zmiznúť bez toho, aby sa to stalo.

V celom tomto príbehu je však ešte jeden detail. Lukašenkove „diplomatické manévre“ výrečne demonštrujú krajinám ODKB jeho skutočný postoj k vojne.

Napriek hlasným a korektným vyhláseniam bieloruského diktátora veľmi neverí ani ODKB, ani výsledku vojny.

Pravda, nie všetko je také jednoznačné. Na jednej strane Lukašenko nechce vstúpiť do vojny, pretože si uvedomuje, že Putin má malú šancu ju vyhrať.

No na druhej strane chápe aj to, že ak Moskva prehrá, padne aj jeho režim, navyše spolu s ním.

V skutočnosti Lukašenko skončil vo vidličke, ktorej meno je zugzwang. Ide o situáciu v šachu, v ktorej prehráva ktorákoľvek z možností.

Toto je teraz postoj bieloruského diktátora. Nikto nevie, čo si vyberie. Ale v každom prípade tlak Moskvy na Minsk neustane a Ukrajina má na svojej severnej hranici veľmi nepríjemného suseda.

Môže Západ ovplyvniť túto situáciu – určite. Pri všetkom tom šialenstve, ktoré spáchal Lukašenko, sa nechce úplne rozísť s Európou.

Samozrejme, že zničenie a genocídu Ukrajincov v Buchu, Irpine, Gostomeli spáchala ruská armáda, ale na Ukrajinu vstúpili z územia Bieloruska a Lukašenko je za to osobne zodpovedný, keďže poskytol svoje územie na prechod agresora. .

Bude sa za to musieť zodpovedať, ale môže zabrániť novým obetiam. A to sa môže v budúcnosti stať pre neho na tribunále poľahčujúcou okolnosťou.

Západ je na druhej strane pripravený ponúknuť Bielorusom možnosti normálneho východiska zo situácie, no či má Lukašenko odvahu odmietnuť svojho kremeľského pána, je otázkou.

Zatiaľ je jasná jedna vec – Ukrajina je nútená držať časť armády na hraniciach s Bieloruskom a čaká na inváziu z tohto smeru. Západní spojenci Kyjeva preto musia posilniť jeho obranný potenciál.

Veď Ukrajina, ktorá sa dnes bráni, bráni celú Európu. Ak sa Putinovi a spol. podarí presadiť ukrajinskú obranu, bude nasledovať Poľsko, pobaltské krajiny atď.

A potom otázka, či vstúpiť do vojny NATO, bude irelevantná, ale v tomto prípade sa budú musieť občania krajín aliancie chopiť zbraní sami.

Autor: Jozef Kovac