Vladimír Maraktajev oslávil prvý deň roku 2023 v odletovej hale Inčchonského medzinárodného letiska, zhruba 2000 kilometrov ďaleko od svojho domova v Burjatskej republike v Rusku. Pre dvadsaťtriročného Vladimira to bol prvý Nový rok, ktorý strávil osamote bez rodiny a priateľov, napísal denník The Kórea Times. Maraktajev je jedným z piatich mužov ruskej národnosti, ktorí sa na kórejskom hlavnom letisku nachádzajú v podobnej situácii. Na vybavenie žiadosti o azyl čaká už 60 dní.

Namiesto stretnutia s rodinou a osláv sviatkov si kúpil kávu za 5000 wonov (približne 4 eura). Maraktajev, ktorý má teraz len pár posledných dolárov vo vrecku, si tak doprial malý novoročný luxus. Zvyšok úspor totiž minul pri cestách cez tri ďalšie krajiny pred tým, než sa mu podarilo dostať do Južnej Kórey.

Poslucháč druhého ročníka z Burjatskej štátnej univerzity, na ktorej študoval lingvistiku, je jedným z desiatok tisíc mladých Rusov, ktorí z krajiny utekajú pred mobilizáciou. Ruský prezident Vladimír Putin ju nariadil na konci minulého septembra za účelom povolania mužov do vojny na Ukrajine.

Agresorom je moja vlastná krajina

„Z domu som odišiel 24. septembra, niekoľko hodín po tom, čo som dostal povolávací rozkaz. Rozhodol som sa odísť čo najrýchlejšie, pretože by si pre mňa mohli prísť už ďalší deň ráno,“ uviedol Maraktajev v rozhovore s The Kórea Times na letisku.

„Na obrane vlastnej krajiny mi nepríde nič zlé. Keby na nás niekto zaútočil, a ohrozil tak mojich blízkych, dobrovoľne by som šiel do boja,“ uviedol Maraktajev a dodal, že povinnú vojenskú službu dokončil v roku 2019. „Ale toto je úplne iný príbeh, pretože agresorom je moja vlastná krajina. Nikdy nevezmem do ruky zbraň, aby som šiel zabíjať nevinných ľudí na Ukrajine,“ povedal Maraktajev.

V noci 24. septembra naskočil Vladimir Maraktajev do auta s ďalšími mužmi zo susedstva, ktorí tiež dostali povolávací rozkaz. Prekročili hranicu s Mongolskom a došli do tamojšieho hlavného mesta Ulánbátaru. Odtiaľ Maraktajev odletel do filipínskej Manily, kde mohol zostať niekoľko týždňov. Potom si kúpil letenku do Inčchonu. Na juhokórejskej pôde pristál 12. novembra v nádeji, že mu poskytne bezpečie pred vojnou.

„Aj keď nemám s Južnou Kóreou žiadne putá, vedel som, že je to veľmi vyspelá krajina s ohľadom na demokraciu a občianske práva,“ odpovedal Maraktajev na otázku, prečo utiekol práve do Južnej Kórey. „Správa o tom, že (bývalého) kórejského prezidenta poslal súd do väzenia za korupciu, mi vyrazila dych. V Rusku je niečo také nepredstaviteľné,“ dodal.

Na Inčchonskom medzinárodnom letisku požiadal Maraktajev o azyl, ale juhokórejská vláda jeho žiadosť zamietla ešte vo fáze predbežného posúdenia, čo znamená, že nemá nárok na ďalší postup v procese preverovania.

Podľa juhokórejského zákona o azyle si môžu ľudia požiadať o štatút utečenca v ktoromkoľvek mieste vstupu do krajiny a následne podstúpiť rozhovor pri predbežnom posúdení žiadosti. Ak imigračný úrad ich dôvody zistí pádnymi, žiadatelia môžu podstúpiť ďalšie preverenie. V opačnom prípade bývajú deportovaní.

V roku 2021 udelila Južná Kórea azyl 1,3 percenta ľudí, ktorí si oň žiadali, čo je druhá najmenšia miera poskytnutia medzinárodnej ochrany v skupine veľkých ekonomík G20.

Maraktajev je jedným z piatich mužov ruskej národnosti, ktorí sa na kórejskom hlavnom letisku nachádzajú v podobnej situácii. Ich žiadosti o medzinárodnú ochranu juhokórejské ministerstvo spravodlivosti zamietlo, pretože nepovažuje vyhýbanie sa vojenskej službe za dostatočný dôvod na začatie azylového konania.

Títo ruskí žiadatelia o azyl už niekoľko mesiacov prebývajú v čakárni odletovej haly, ktorá sa nachádza pri bezcolných obchodoch. Prežívajú na jedle, ktoré ním poskytuje ministerstvo spravodlivosti: muffin a džús na raňajky a večeru a ryža s kuraťom na obed.

Tridsaťročný muž zo sibírskeho mesta Krasnojarsk, ktorý si želá vystupovať pod menom Andrej, na Inčchonskom letisku prežíva už viac ako 80 dní, od 14. októbra minulého roku.

Andrej podľa vlastných slov tvrdo kritizoval Putinov skorumpovaný režim dlho pred inváziou na Ukrajinu. Keď dostal povolávací rozkaz, usúdil, že mu nezostáva nič iné ako zo zeme utiecť.

„Zúčastnil som sa niekoľkých protivládnych demonštrácií. Polícia ma raz zadržala a zbila na niekoľkohodinovom výsluchu. S rozbitou bradou a nosom som musel na operácii,“ uviedol. „Vedel som, že by som bol poslaný do prvej línie, pretože som na ich čiernej listine,“ dodal Andrej.

Rovnako ako mnoho ďalších mužov utekajúcich pred mobilizáciou, sa Andrej vydal najskôr vlakom do Kazachstanu. Čoskoro sa k nemu ale dostali zvesti o tom, že táto stredoázijská krajina, ktorá je jedným z najbližších spojencov Ruska, plánuje posielať takýchto mužov späť. Rozhodol sa preto utiecť ešte ďalej.

„Veľmi sa mi cnie po žene a synovi. Zatiaľ sa k nim ale nemôžem vrátiť. Dúfam, že mi Kórea umožní tu zostať aspoň dovtedy, kým vojna skončí,“ uviedol Andrej.

Tridsaťjedenročný Džašar Chubijev, bývalý futbalista pochádzajúci z Nalčiku, hlavného mesta Kabardsko-balkarskej republiky na Severnom Kaukaze, uviedol, že mal šťastie, keď sa mu z Ruska podarilo utiecť, a vyhnúť sa tak osudu, ktorý stretol niekoľko jeho známych a priateľov, ktorí vo vojne prišli o život.

„Doslova pred dvoma dňami zomrelo v Makijivke (na východe Ukrajiny) takmer 400 ruských vojakov. Dvaja z nich boli moji známi. Ešte stále som v šoku,“ uviedol Chubijev. „Podľa ruských zákonov by sa ma povolanie nemalo týkať. V novembri ku mne ale prišli ľudia z armády a donútili ma podpísať dokument, že budem považovaný za dezertéra, pokiaľ sa do niekoľkých dní nedostavím na vojnu,“ dodal Chubijev.

Voči rozhodnutiu ministerstva spravodlivosti podala pätice mužov odvolanie. Muža zastupuje aj Čong-čchan z organizácie Advokáti pre právo vo verejnom záujme (APIL), ktorý tvrdí, že by uniknutie vojenskej službe v kontexte vojny malo byť považované za dostatočný dôvod na udelenie azylu.

„Títo muži čelia prenasledovaniu vo svojej domovskej krajine na základe politického názoru, čo ich podľa medzinárodných noriem oprávňuje na udelenie azylu. Ministerstvo by si toho malo byť dobre vedomé,“ uviedol právnik. Rozhodnutie súdu by podľa neho malo byť vydané na konci januára.

Pokiaľ súd rozhodne v prospech pätice Rusov dostane víza typu G-1, ktoré im umožnia dočasný pobyt v Južnej Kórei, kým neprejdú oficiálnym preverením v azylovom konaní. V opačnom prípade hrozí týmto žiadateľom o azyl deportácia späť do Ruska.

Ministerstvo spravodlivosti oznámilo denníku The Kórea Times, že tieto žiadosti o azyl preverilo v súlade s príslušnými zákonmi. Tvrdenie občianskych združení o tom, že títo žiadatelia o azyl sú zadržiavaní v odletovej hale letiska v snahe ich deportovať, ministerstvo spravodlivosti zamietlo.

„Niekto sa môže obávať, že prijatie protivojnových žiadateľov o azyl by mohlo negatívne ovplyvniť naše vzťahy s Ruskom. Keď ale vezmeme do úvahy, že Rusko už Južnú Kóreu označilo na nepriateľský národ po tom, čo sme sa minulý rok pripojili k medzinárodným sankciám voči Moskve, nemyslím si, že prijatie piatich ľudí bude mať nejaký vplyv na vzájomné vzťahy,“ uviedol Čong Če-won , profesor eurázijských štúdií na jednej zo soulských univerzít. „Zároveň by však vláda mala byť opatrná, pretože tento prípadný precedens by mohol v budúcnosti viesť k nárastu počtu žiadateľov o azyl,“ dodal Čong.

Podľa Čonga by bolo najlepšie, keby spomínaným Rusom juhokórejská vláda udelila utečenecký status z humanitárnej perspektívy. „Ak sa ale vláda rozhodne inak, mala by aspoň mužom umožniť odcestovať do inej krajiny namiesto ich deportácie späť do Ruska,“ dodal Čong.

Autor: Radim Vesely