Tak 28. október máme za štátny sviatok. Aj keď len taký polovičatý (musíme pracovať), ale vznik Československa si iste zaslúži aj štátnu poctu. A je iste aj dňom, čo nás trochu prinúti zamyslieť sa nad peripetiami nášho národného bytia.

Nemám na mysli polemiky okolo aktuálnej politickej situácii, kto je viac v mainstreame „liberálnej demokracie“ a kto sa viac nakláňa k orbánovským vykoľajeniam… Nie, mám na mysli trochu zásadnejšie otázky. Na akých ideách a princípoch stál československý štát aj spoločnosť? A ako sme sa vlastne v tom podstatnom spoluvytvárali?

Republikanizmus

Za kľúčový považujem republikanizmus: spočíval na domácej antimonarchistickej tradícií a tej, ktorá prichádzala z Francúzskej a Americkej revolúcie. Antimonarchizmus nie je samozrejmosťou, stačí si pripomenúť, že až do roku 1916 (do ruských neúspechov na fronte) prevládala predstava síce spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale pod romanovským cárskym patronátom; rovnako ako pri maločeskom riešení, nadväzujúcom na svätováclavskú tradíciu, sa počítalo s korunováciou Karola I. Habsburga za českého kráľa.

Faktom je, že vznikom Československa vytvorili Česi priestor na slovenskú národnú emancipáciu a že Slováci tlakom na vlastnú svojbytnosť nútili – a to permanentne – Čechov, aby si vlastnú identitu dotvorili ako českú. V tomto historickom zmysle sme neoddeliteľní.

Tieto tendencie neboli menšinové. (A to ani v širšom okolí, spomeňme si len na maďarské čakanie na posledného Habsburga z Madeiry…) Práve v tomto svetle je republikanizmus nosnou ideou, ktorá obsahuje dve zmeny, ktoré by sme mohli nazvať paradigmatickými: s antimonarchizmom sa neoddeliteľne spája definitívny zápas so šľachtictvom, a teda systémom založenom na privilégiách (medzi prvé akty nového štátu bude patriť zrušenie majetkov aj titulov šľachty; iróniou dejín je, ako sa dnes šľachta idealizuje a „očisťuje“, dobre že nie ako dobrodinec ľudu…).

A druhou je antiklerikalizmus: ten historicky nahradí svätováclavskú tradíciu husitskou a civilnou, zruší autoritu a privilégiá cirkvi vo všetkých oblastiach štátu a Masaryk to povie priamo: „katolícky štát a parlamentarizmus je contradictio in adiecto“. To slávne demokratické usporiadanie ČSR bolo možné len na týchto dvoch zásadných pohyboch v politickom myslení. (Maďarsko a Poľsko nemajú od počiatku tieto atribúty: má ich iba Rakúsko, lebo i v ňom transformáciu z monarchie na republiku uskutočňujú sociálni demokrati a liberáli.)

Slovenská emancipácia

V slovenskom pohybe je podstatné vymanenie sa z uhorského rámca a jedinou cestou je spojenie s Čechmi. To fixujú už požiadavky z prvomájového Liptovského Mikuláša 1918 a potom aj Martinská deklarácia. V tom boli konzervatívci a sociálni demokrati zajedno. Ale vedome sa s republikanizmom, s jeho demokratizmom a civilitou, stotožňuje iba slovenská sociálna demokracia pod vedením Emanuela Lehockého. Tohto zabudnutého muža, ktorý mal však hádam rozhodujúci vplyv, že sa Martinská deklarácia stotožňuje plne s demokratizmom v masarykovskom zmysle.

Vytvorenie národných štátov v stredoeurópskom priestore malo však za následok, že sa ČSR musela vymedziť voči nacionalizmu nemeckému, poľskému a maďarskému. To splodilo politiku unitarizmu, ideologicky podopretú konceptom čechoslovakizmu. A tak sa česká národná identita od počiatku chápala a prežívala ako československá. To spôsobilo nedotvorenosť českého národa a dotváranie slovenského národa v rámcoch temného národného klerikalizmu; alebo ako sa bol raz vyjadril Rúfus, že sme cestu k národnej svojbytnosti mali vždy poznamenanú regresom.

Áno, Česi paradoxne ústavným čechoslovakizmom brzdili priamu politickú konštitúciu slovenského národa, ale zabezpečením teritoriálneho priestoru pre jeho faktickú existenciu a rozvojom jeho atribútov (jazyk, školstvo, územná administratíva, fixné hranice) spustili nezastaviteľný emancipačný proces: ten vyústil do autonómie, potom do Slovenského štátu, za ďalších 25 rokov do federácie a zasa za štvrťstoročie do samostatnej Slovenskej republiky.

Česká identita

A teraz ten paradox českých dejín. Kvôli obrane voči okolitým nacionalizmom nedotvorili Česi seba ako národ. Nemali vlastné české národno-politické inštitúcie, mali a stotožnili sa, v podstate až do konca, len s československými. Národné české inštitúcie si formovali výlučne pod slovenským tlakom, stelesneným v slovenských požiadavkách na symetriu. Áno, ten paradox je úžasný, slovenský emancipačný proces donútil a dotvoril českú politickú štruktúru ako českú, zbavil ju československej ilúzie. Chápaním českej identity ako československej nemohol federalizmus Čechom z princípu vyhovovať. Počas normalizácie ho vlastne úplne ochromili a keď po nežnej revolúcii mohol získať všestranné naplnenie, vyrukoval Václav Klaus, český premiér, s konceptom funkčnej federácie, ktorý fakticky znamenal znovunastolenie pražskej dominancie. Klaus skutočne prebudil český nacionalizmus v jeho českej, teda nečechoslováckej, podobe.

Tak sa spojil vonkajší slovenský tlak na nové štátoprávne usporiadanie s českým nacionalizmom, tentoraz tiež založenom na idei národnej výlučnosti, ale nie saturovanej Bohom, ale Klausovým presvedčením o „genialite“ jeho ekonomickej reformy. Tá mala byť „osobitosťou“ českej národnej existencie a vzorom pre ostatných.

Nech už sú meandre dejín akékoľvek, faktom je, že vznikom Československa vytvorili Česi priestor na slovenskú národnú emancipáciu a že Slováci tlakom na vlastnú svojbytnosť nútili – a to permanentne – Čechov, aby si vlastnú identitu dotvorili ako českú. V tomto historickom zmysle sme neoddeliteľní.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk