Predstaviť si, že nevieme, kto v skutočnosti sme, je náročné a mnohým ani nenapadne pochybovať o svojej identite.

Príbeh profesora Emila Skamene je dramatický, no za to plný nádeje. Emil Skamene je totiž v skutočnosti Emil Kleiner. Hrôzy druhej svetovej vojny prežil len ako 18-mesačné dieťatko vďaka tomu, že ho jeho rodičia, ktorí krátko na to zahynuli, poslali v batohu vojaka naprieč vojnovými líniami.

Neuveriteľnou cestou sa z neho stal svetovo uznávaný genetik a imunológ. Za jeho celoživotným snažením stojí túžba dokázať, že stálo za to ho zachrániť.

Profesor Emil Skamene opustil Československo v roku 1968 a dlhé roky žije v Kanade. Pri výnimočných situáciách nosí na klope saka malú zlatú ľaliu ako rytier rádu najvýznamnejších Quebečanov a nad ňou nenápadný okrúhly odznak, ktorý je vyznamenaním od britskej kráľovnej Alžbety pre Kanaďanov, ktorí sú významní pre Britské impérium.

Emil Skamene napísal vyše 280 publikácií z oblasti genetiky, imunológie a metabolických porúch a získal desiatky významných ocenení, no sám len súhrou náhod a rôznych okolností zistil, že jeho identita je iná, že je niekým úplne iným.

Jeho príbehu sa chopila česká scenáristka a režisérka Alena Činčerová, ktorá natočila vyše 250 dokumentárnych filmov a s profesorom Emilom Skamene, špičkovým vedcom z oblasti imunológie a genetiky, sa stretla náhodou pri inom projekte.

Jej celovečerný dokument Identita ES odhaľuje dramatickú a tŕnistú minulosť, no zároveň s humorom ukazuje, ako sa zo zachráneného chlapčaťa stal uznávaný vedec.

V rozhovore s Alenou Činčerovou sa dozviete:

– ako vznikla myšlienka vytvoriť dokument s hranými prvkami;

– ako sa počas natáčania cítil Emil Skamene;

– či je podľa nej dôležité, aby tento film v kontexte doby vnímali aj bežní ľudia a spojili si minulosť s prítomnosťou.

Ako ste sa zoznámili s profesorom Emilom Skamene?

Zoznámili sme sa náhodou. Bol to známy mojich priateľov v Kanade a stretli sme sa počas točenia Cestománie pre Českú televíziu. Hovoril zaujímavé veci z vedeckého života a potom úplne na koniec spoločnej večere začal rozprávať svoj príbeh. Zatúžila som natočiť ho, no od tej doby uplynulo viac než 20 rokov. Som rada, že sa nám to podarilo, pretože aj od natočenia prvého záberu uplynulo 6 rokov.

V čom bol problém?

Filmári to poznajú, diváci sú už asi aj unavení, ale v peniazoch. Tak to je. Nebyť toho, že sa našlo mnoho láskavých ľudí, tak by sa to nepodarilo zrealizovať. Na filme však vidieť, ako ten čas beží. Vidieť tam napríklad prípitok na oslavu narodenia vnučky Viktórie, ktorá ale teraz už chodí do školy. Na deťoch to vidieť úplne najviac.

Ako vznikla myšlienka vytvoriť dokument s hranými prvkami?

Pôvodne to malo vznikať ako hraný film, no kvôli spomínanému nedostatku financií sme to chceli zmeniť na doku drámu. Nakoniec som rada, že sa nám podarilo zafinancovať aspoň hrané vsuvky presunu bábätka v batohu cez vojnové línie z Bučače do Prahy. Za to vďačím Fondu kinematografie, Prague Film Fondu, producentom a Českej televízii.

Ako reagoval profesor Skamene, keď ste mu navrhli, že by ste natočili dokument?

Bol rád, ale netušil, že to bude trvať tak dlho. Potom som mu hovorila, že veď oni tiež robia genetické výskumy, ktoré trvajú roky.

Čo bol najzlomovejší moment počas nakrúcania?

Nebolo to počas nakrúcania, ale bola to premiéra hotového filmu že sme to dokázali.

Emil Skamene svoju identitu nepoznal dlhé roky, zistil to náhodou. Vnímate aj vy ako náhodu, že ste sa stretli?

Je možné, že to bol osud.

Ako sa počas natáčania cítil?

Zamávalo to s ním. Na to, keď sa vydal do Bučače, mal dramatickejšiu reakciu než je v dokumente, ale to sme do príbehu ani nedávali. Keď sa vrátil, mal z toho psychické problémy, dokonca sa objavili aj nejaké fyzické. Telo totiž reagovalo na šok. Aj behom natáčania mu to všetko v mysli ožívalo.

Film je emotívny, ale aj vtipný a náučný. Ako ste pracovali so svojimi emóciami?

Samozrejme, že to bolo pre mňa veľmi emotívne, no snažila som sa to tak dávkovať, aby tam bolo z každého trošku. Aj keď je film veľmi emotívny a dramatický, snažila som sa, aby tam bola aspoň kvapka humoru. Bola som vďačná divákom aj na slovenskej premiére, pretože som s nimi vydržala celý čas sledovať projekciu v kinosále (to nie je neúcta k vlastnému filmu, ale už to vidím asi po 40-ty raz), ale diváci skutočne reagovali. Tam, kde sa objavila tá malá chvíľka na zasmiatie, tak tam sa zasmiali.

Vystrihli ste nejaké situácie?

Áno, bolo ich veľa. Robilo sa to zle, lebo som dlho nevedela, ako to vystavať a dávkovať. Život a kariéra profesora Emila Skamene sú vedecké, čo je veľmi zaujímavé, ale vo chvíli, keď vybalíme príbeh z detstva a vojnovú drámu, to prevalcuje ten profesný život. Bolo teda ako na lekárnických váhach vybalansovať to, čo tam dať. A mnoho sekvencií sa tam tým pádom ani nevošlo.

Ste vo finále s filmom spokojná?

Som spokojná, ale, bohužiaľ, je mi ľúto, že sme mali premiéru v deň, keď sa začala vojna na Ukrajine. Celý príbeh je o smrti 16-tisíc bučačských židov a záchrane 1 života. Dnes a denne sa však teraz pozeráme, ako sa vraždia ľudia a myslím, že príbeh stráca svoju hodnotu tým, čo sa vo svete deje. To je mi veľmi ľúto a dúfam, že sa to skoro skončí.

Masaker židovských obyvateľov v Bučači nakoniec prežili iba 4 ľudia, jedným z nich je práve Emil Skamene. Aj v súvislosti s udalosťami, ktoré sa stali na Slovensku prednedávnom, je podľa vás dôležité, aby tento film v kontexte doby vnímali aj bežní ľudia, spojili si minulosť s prítomnosťou?

Myslím si, že toto sa má pripomínať stále. Nenávisť voči akejkoľvek náboženskej alebo rasovej skupine je zlá. Ten, kto populisticky získava body na tom, že nenávisť podnecuje, tak ten nemá v slušnej spoločnosti slušných ľudí čo robiť.

Film získal mnohé ocenenia. Vnímate ich ako svoje ocenenia alebo skôr vnímate ako ocenenie to, že sa vám zveril profesor Emil Skamene?

Dúfam, že to je oboje. Nie je to len moje ocenenie, ale mala som okolo seba tím fantastických ľudí a bez nich by som to nedokázala.

Zdroj: https://www.aktuality.sk