Akokoľvek ruskí predstavitelia a propagandisti kričia zo všetkých želiezok, že „všetko ide podľa plánu“, v skutočnosti to dopadne úplne inak. Ak na jar úrady oznámili, že nedôjde k mobilizácii, potom už začiatkom jesene mohli byť pri hraniciach Ruska pozorované tisíce „patriotov“, ktorí sa snažili uniknúť z agendy.

V prvých hodinách po vyhlásení mobilizácie sa vystrašení ruskí muži ponáhľali kúpiť letenky alebo prekročiť hranice Ruskej federácie po zemi. Na kontrolných stanovištiach s Gruzínskom, Kazachstanom a Mongolskom sa tvorili kilometrové rady a utečenci museli niekedy čakať aj niekoľko dní, no tisíce Rusov napriek tomu dostali od ruských pohraničníkov povolenie na odchod a opustili Rusko. Aj mnohí Rusi mohli odísť do krajín EÚ. Čo je samo o sebe trochu zvláštne, vzhľadom na to, že po vyhlásení mobilizácie muži vo vojenskom veku nemôžu opustiť miesto svojho bydliska bez povolenia vojenského komisariátu. Znamená to, že pre Rusko bolo výhodné nechať tisíce svojich občanov v iných krajinách?

S vysokou mierou pravdepodobnosti môžeme povedať, že áno. Prílev ruských imigrantov je faktorom destabilizácie v rámci krajín, kam prichádzajú, a dobre si to uvedomujú aj úrady, ktoré nezablokovali všetky možné medzery na prekračovanie hraníc. Ruský turista je drzý, hlučný, niekedy agresívny. Ruský utečenec je hypertrofovanou verziou ruského turistu, znásobenou strachom z neznámeho a pocitom exkluzívnosti.

Vidno to najmä u tých utečencov, ktorí majú problémy s budovaním kauzálnych vzťahov: napriek tomu, že utekajú pred mobilizáciou, ktorú považujú za zločineckú, naďalej podporujú ruskú vládu a vojnu. Sú provokatérmi etnických stretov, šíria svoju ideológiu nielen v mierovej Európe a prenasledujú ukrajinské ženy a deti. Okrem toho, že pod rúškom „úteku pred mobilizáciou“ odišli z Ruska aj agenti špeciálnych služieb, ktorí môžu zariaďovať provokácie aj v iných krajinách.

Zvýšenie toku ruských utečencov do iných krajín nie je jediným efektom, o ktorý sa Putin snaží vyhlásením mobilizácie. V Rusku je nerovnomernosť mobilizácie veľmi jasne viditeľná: ak je vo veľkých mestách naverbovaných minimum mužov, potom v regiónoch s depresiou a národných republikách je niekedy celá mužská populácia dedín a malých miest odvedená do vojny. Najvyššia úmrtnosť je aj medzi národnými republikami: Dagestan a Burjatsko vedú v zoznamoch mŕtvych. Nie je však mobilizácia zámienkou na vykorenenie národov, ktorých územia kedysi okupovalo Rusko? Ak totiž vo vojne zomrú všetci ľudia, ľudia postupne miznú a následne bude menej „nie takých“ Rusov, ktorí sú proti režimu, ktorí sa snažia zachovať si svoju kultúru, či dokonca chcú nezávislosť.

Rusko sa stáva nebezpečným aj pre vlastných občanov. Ale reagujú na to primerane? Počuli ste už o aspoň malých protestoch odchádzajúcich Rusov proti ich sile, proti vojne? Pravdepodobne nie, pretože žiadne neboli. Rusi sú pohodlní a dokonca si užívajú udržiavanie svojej moci a vojny, najmä s vedomím, že sa jej priamo nezúčastnia.

Obmedzenie vstupu občanov Ruskej federácie na územie EÚ vyzerá v tejto situácii ako úplne logické riešenie. To by mohlo nielen pomôcť udržať Európu v bezpečí, ale možno by to mohlo podnietiť Rusov, aby si mysleli, že je čas bojovať s problémami svojej krajiny v nej, a nie len pred nimi utiecť.

Autor: Jozef Kováč