Niekedy sa nám môže zdať, že dotyky večera sú pri rozžatej sviečke akoby jemnejšie. Iba jej svetlo sa pridáva k svitu stálych i bludných hviezd, pod ktorými sme zakrytí černejúcou sa klenbou nebies.

Veď niekedy i spolu so zlatistým ostrým cinknutím ostýchavej luny. Je v tom niečo z prvých vyslovených slov, z dávno vyprchaných vzťahov, ktoré nás vedú k poznaniu, že čas býva k našim životom iba zriedka zhovievavý. Neviem, či práve do takéhoto večera patria otázky. Veď každému z nás sú odpovede už dlho známe a pre každého sú zdrojom večnej a nemennej istoty.

Najväčšmi nás azda ohromuje vpád mieru do nepretržitého chaosu nášho bytia, oveľa častejšie artikulovaného bolestnými stonmi vlastného či cudzieho zúfalstva, či akejsi bezbrannej a úplne zvrátenej radosti, ktorá akoby sa náhle zastavila a akoby pritom hneď aj spolu s nami nečakane onemela v tichej bázni, v najhlbšej opustenosti. Lebo aj to ticho nie je nijakou prestávkou, len je okamihom vpleteným do všetkých disonančných akordov bežného behu sveta. To ticho svetu nikdy nevládne, no náhle mu nevie ustúpiť a postaví sa mu celkom vzdorovito práve v tento večer, práve v túto noc. Aká pevná je moc toho, čo je pominuteľné?

Keď je ticho okamihu príliš majestátne, nikto si k nemu neprichádza po radu. Neprosí ho a neutieka sa k nemu. Lebo k nemu neodvolateľne patrí, je ním. Je tiež onou vznešenosťou, preplnenou láskavosťou, žičlivosťou či prostým rezignovaným nadhľadom. „Hľa,“ akoby nám hovoril, „už nič nepotrebujem, lebo teraz mám všetko. Všetko zlato sveta dokopy skované s jeho najväčšími biedami.

Som pri prameni všetkých právd, som v hlbokých jaskyniach všetkých ľudských ilúzií, lží a tragických omylov. Kto by mi to mohol vziať? Alebo čosi z toho? Kto by k tomu vedel niečo pridať, priniesť alebo niečo dôležitejšie aspoň dopovedať?“

Nuž, áno. Patrí sa odvolať na poznanie. Hovoriť o bolestnom cítení presným jazykom geometrie, artikulovať ho v zdĺhavých a zadumaných rýmoch, privádzať ho k jazierkam sviežej čistoty, k stohom horiacich kadidiel či ku vzdialeným horám preplneným prostými vôňami skromných prirodzených kvetov. O tom, ako sa môžeme ešte stále všetko naučiť, ako zvládnuť osud, ako utkať všetky zákony do ozdobnej priadze. Ako nezradiť priateľstvá, ako sa vyhýbať hnevu či azda inej zhubnej vášni. Ako sa prebolieť strádaniami a všetkými mysliteľnými i skutočnými chorobami.

Ibaže práve toto ticho v sebe nemá tieto nástrahy. Nijakú z nich. V ňom je večnosť už na všetko krátka, v ňom sú vzdialenosti navždy prekonané, v ňom šťastie nie je spomienkou. Veď iba pamäť pospája tóny do hlbokej a milosrdnej piesne, v nej iba strata upomína na to, čo sme už dávno našli. To, je, čo som v tomto večere nášho – tak neodvratne spoločného a rozjímavého sviatku – vždy našiel. Čo ma o ňom naučili všetci tí, čo tu už so mnou nie sú len preto, aby so mnou zostali.

Nevytrácali sa. Iba hovorili, že spolu s nimi, no iba v hrdej púti týmto svetom, môžeme nájsť aj tých ostatných.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk