Demisia štyroch ministrov a zničenie demokratickej väčšiny v parlamente, no (aspoň zatiaľ) bez demisie vlády a predčasných volieb. To sú výsledky dvojmesačnej koaličnej krízy na Slovensku, ktorá nielenže neskončila, ale posunula krajinu o krok bližšie k pomste proruských síl.

Slovenská koalícia 5. septembra stratila väčšinu.

V súlade s ultimátom opustil vládu líder strany SaS a minister hospodárstva SR Richard Sulík spolu s ďalšími tromi kolegami z vlády – ministrom zahraničia Ivanom Korčokom, ministrom školstva Bronislavom Grolingom a ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou. – oznámili svoju konečnú rezignáciu.

Toto rozhodnutie znamená, že strana SaS sa nevráti do súčasnej vládnej koalície s ďalšími troma partnermi – OĽANO, Sme Rodina, a Za ľudí.

Ako táto kríza začala a ako sa vyvíjali ultimáta koaličných partnerov, si môžete prečítať v samostatnom článku Slovensko na pokraji pomsty: prečo je nebezpečné a čo dokáže Kyjev.

Ak jednou vetou opíšete podstatu krízy, tak ide predovšetkým o medziľudský konflikt medzi lídrami dvoch, možno v súčasnosti kľúčových strán prozápadného tábora Slovenska – Igorom Matovičem z OĽANO a Richardom Sulíkom z SaS.

Líder strany, ktorá vyhrala voľby v roku 2020, sa stal premiérom a okamžite začal vytvárať škandály v rámci koalície. To viedlo k prvému konfliktu spôsobenému tajným obstarávaním ruskej vakcíny Sputnik-V.

Táto kríza sa skončila tým, že premiér Matovič a jeho spolustraník a vtedajší minister financií Eduard Geger si fakticky zmenili pozície.

Expremiér však aj v novej funkcii naďalej generoval škandály a snažil sa riadiť koalíciu (ojedinelý prípad – súčasný premiér Geger je Matovičým šéfom vo vláde, no zároveň – podriadeným v strane ). A okrem toho mal Matovič ako minister financií možnosť zasahovať do práce ktoréhokoľvek ministerstva.

Výrečný moment: zo strany OĽANO odišlo niekoľko poslancov pre konflikt s ním. Výsledkom bolo, že ak ktorákoľvek strana vystúpila z koalície, automaticky stratila väčšinu.

Ani takéto riziko však nedokázalo zastaviť konflikty vo vnútri koalície.

To viedlo k druhému demarši SaS, ktorý viedol k už spomínanému odstúpeniu všetkých ministrov zo SaS.

Tomuto vývoju udalostí sa dalo predísť, no Igor Matovič dal protichodné a veľmi populistické ultimátum.

Podstatou bolo, že minister financií oznámil ochotu odísť z vlády výmenou za podporu SaS 10-bodovému balíku riešení vrátane prídavkov na deti, zmrazenia cien elektriny pre verejnosť, plynu a dotácií na kúrenie.

SaS sa rozhodla nekonkurovať Matovičovi v populizme s tým, že je pripravená zvážiť týchto 10 bodov, ale najskôr musí odísť minister.

Nebolo teda možné, aby sa koalícia nerozpadla.

Neznamená to však automatické vyhlásenie predčasných volieb, v ktoré dúfa proruská opozícia.

Okrem možnosti svojho „comebacku“ Richard Sulík povedal, že podporí vládu Eduarda Gegera – a nielen že nebude hlasovať za jeho demisiu, ale dokonca koalíciu poistí hlasmi, aby mohla urobiť potrebné rozhodnutia.

Logicky vzniká určité nedorozumenie: ako môžete podporiť vládu a koalíciu, ktorú ste práve opustili? Toto je vláda, v ktorej zostáva Matovič ministrom, no jeho demisia bola kľúčovou podmienkou SaS?

Faktom je, že ak to SaS neurobí, bude priamo hroziť nespôsobilosť parlamentu a vlády, a teda predčasné voľby, v ktorých podľa najnovších sociologických štúdií strany dvoch býv. premiéri: Peter Pellegrini (Hlas) a Robert Fico (Smer-SD).

Nie je náhoda, že rétorika slovenskej opozície je čoraz viac proruská. Najnovším škandálom je vystúpenie ruského veľvyslanca Igora Bratčikova na „antifašistickom“ podujatí Smeru-SD.

„Smer už definitívne a oficiálne, a nielen slovami, stojí na strane agresora a podporuje ho vo vojne proti Ukrajine,“ komentoval šéf MZV SR Ivan Korčok.

Stojí za zmienku, že v novodobej slovenskej histórii existoval precedens na demisiu reformnej vlády – po páde kabinetu Ivety Radičovej v roku 2011 a predčasných voľbách sa k moci na dlhší čas dostal Robert Fico.

Medzi touto udalosťou a súčasnou krízou je ešte jedna podobnosť – odstúpenie Radičovej vlády a voľby sa uskutočnili najmä kvôli postoju SaS a osobne Richarda Sulíka. Táto skutočnosť ovplyvnila sledovanosť strany – v predčasných voľbách v roku 2012 získala SaS o polovicu väčšiu podporu ako v predchádzajúcich.

A tu je dilema: na základe sledovanosti sa zdá, že predčasné voľby prospejú Richardovi Sulíkovi, no v skutočnosti sa kampaň za znovuzvolenie s povesťou hlavného vinníka Ficovej pomsty môže pre lídra SaS ukázať ako tragédia.

Práve tento paradox je možno kľúčovou zárukou života vlády a menšinovej koalície.

Napriek rozhodnutiu Sulíkovej strany naďalej podporovať vládu, problémy sa pre neho len začínajú.

Podobne ako ostatné stredoeurópske krajiny, aj Slovensko trpí rapídnym nárastom cien energií. Navyše patrí ku krajinám najviac závislým na dodávkach z Ruskej federácie (aj keď na rozdiel od Maďarska sa s tým snaží vyrovnať).

Rast cien energií zrýchlil infláciu a tento faktor sa bude s blížiacou sa zimou len zvyšovať.

V súlade s tým klesne rating vlády a zintenzívnia sa hádky medzi zvyšnými stranami.

Len tento fakt môže koalíciu prinútiť konať vo vonkajšej sfére opatrne, čo sa môže stať pre Kyjev problémom – očakávaný presun slovenských stíhačiek MiG-29 do Kyjeva je ohrozený.

Zdržia sa ostatné koaličné strany torpédovania vlády? Vôbec nie fakt. A slabým článkom tu môže byť populistická strana „Sme rodina“ súčasného hovorcu Borisa Kollára. Alebo možno samotný Igor Matovič a jeho strana OĽANO.

Situáciu komplikuje aj fakt, že posledný a najmenší člen koalície, strana „Za ľudí“, po sérii vnútorných rozporov de facto zanikla.

Najhorší scenár je, že definitívny rozpad koalície prebehne na jar, keď bude rating vlády najnižšie. Pri takomto scenári bude víťazstvo proruskej opozície takmer nevyhnutné.

O niečo väčšie šance budú mať demokratické sily, ak koalícia vydrží do konca chladného obdobia a európska pomoc tam situáciu stabilizuje.

Pri každej možnosti je však riziko, že Slovensko opustí okruh priateľov Ukrajiny a zaradí sa do opačného tábora, veľmi vysoké.