Pred päťdesiatimi rokmi dali autori správy Hranice rastu ľudstvu malé šance, že sa vyhne globálnej ekologickej katastrofe. V zásade sa nemýlili.

Táto publikácia bola, vo svojej dobe, novátorským počinom. Využívala počítačové modelovanie a na základe vývoja piatich parametrov skúmala predpokladaný vývoj vzťahu ľudstva a životného prostredia. Kritici ju označovali za alarmistickú a zbytočne pesimistickú. No nie je to férová kritika. Jej závery boli neradostné: ak budú pokračovať trendy rastu populácie, industrializácie, znečistenia, produkcie potravín a vyčerpávania zdrojov, v najbližšom storočí dosiahne ľudstvo hranice možností rastu. Najpravdepodob­nejším výsledkom bude rýchly a nekontrolovateľný úpadok životnej úrovne a populácie.

Nebol to však fatalistický záver: ľudstvo malo možnosť vyhnúť sa katastrofe a dosiahnuť ekologickú a ekonomickú rovnováhu. No hľadanie nových technologických riešení na udržateľnosť nestačí, potrebujeme nanovo zorganizovať náš vzťah k zdrojom a kapacitám planéty. K problémom udržateľnosti treba pristupovať holisticky, sú prepojené a vyžadujú komplexné riešenia. Produkciu potravín môžeme napríklad dočasne zvýšiť intenzívnym poľnohospodárstvom a rozširovaním farmárskej pôdy. No cenou je rýchlejšie ničenie zdrojov – čo v konečnom dôsledku ohrozí produkciu potravín.

Polovicu času, ktorý nám Hranice rastu dávali, sme už premrhali. Väčšinu času sme sa snažili hľadať spásu práve v riešeniach, ktoré správa označila za nedostatočné: nových technológiách. Vďaka nim sme čiastočne (a dočasne) dokázali riešiť problém dostupnosti zdrojov. Nájsť alternatívne zdroje energie, náhrady vzácnych kovov a nové materiály.

Má to však dva háčiky: nové zdroje väčšinou nenahrádzajú tie staré, len dopĺňajú. Napriek zemnému plynu, rope, jadrovej energii či obnoviteľným zdrojom svetová spotreba uhlia rýchlo stúpala, rast sa zastavil až okolo roku 2010 na objeme dvakrát väčšom než koncom 70. rokov. Nové technológie v takom prípade neprispievajú k šetreniu neobnoviteľných zdrojov, len rozširujú vyčerpávanie do nových oblastí.

Ešte vážnejším problémom je, že ak aj technologický rozvoj dokáže riešiť problém dostupnosti zdrojov či potravín, cenou je rastúce znečistenie a degradácia životného prostredia. Začiatkom tohto storočia sa hovorilo o hrozbe vyčerpania zdrojov fosílnych palív. Vďaka novým technológiám sme dnes schopní využívať nové obrovské ložiská: hlboko v mori, bridlicový plyn či ropné piesky. To však podstatne prispelo k zvyšujúcej sa koncentrácii skleníkových plynov v atmosfére. Technológie, ktoré by eliminovali negatívne environmentálne dopady ľudskej činnosti, sú podstatne menej rozvinuté a dostupné (okrem iného aj preto, že ich využívanie nesľubuje také zisky ako extrakcia nových zdrojov).

Ostáva necelé polstoročie. Ak ho nechceme premrhať, mali by sme sa zbaviť slepej viery v spásonosnosť technológií, ktoré dokážu byť ekologicky udržateľné a súčasne generovať dostatočný zisk na to, aby boli konkurencieschopné. Spoločenské inštitúcie a pravidlá dokážeme meniť. Prírodné zákony a fyzikálne limity nášho sveta nie.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk