Urobiť to, čo urobili britskí konzervatívci, naši poslanci nemajú odvahu.

Veľká Británia nám ukazuje, ako vyzerá skutočná vládna kríza. Kým my zabijeme čakaním na ďalšie dejstvo celé leto a naozajstné trápenie sa aj tak začne až potom, v Británii musel Boris Johnson oznámiť rezignáciu už po dvoch dňoch.

A čo je pre poslancov OĽaNO nepredstaviteľné, dotlačila ho k tomu vlastná konzervatívna strana. Stačilo, aby od utorka rezignovalo na vládne alebo stranícke funkcie vyše 50 toryovcov. Ministerka školstva Michelle Donelanová sa vo funkcii zdržala sotva 48 hodín. Všetci odišli, pretože stratili dôveru v premiéra.

Chaos, rozpad a rozklad

„Vaše vedenie, chaos na čísle 10, rozpad spoločnej zodpovednosti kabinetu a rozklad dôvery verejnosti vo vládu znamenajú ústavnú krízu,“ pripomenul mu vo svojej demisii odchádzajúci minister pre vedu George Freeman. „Slušná a zodpovedná vláda sa opiera o čestnosť, integritu a vzájomný rešpekt,“ napísal jeho kolega Brandon Lewis.

Samozrejme, ani v Británii nie je všetko ideálne. Johnson rezignuje len na post predsedu konzervatívcov. Predsedom vlády chce zostať do jesene, až kým strana nevyberie jeho nástupcu. Podľa svojho bývalého spolupracovníka Dominica Cummingsa sa nevzdal a iba naťahuje čas.

Viacerí ministri a predstavitelia strany však jeho zotrvanie odmietajú a dokonca ho označili za nebezpečného. Donelanová mu odkázala, že donútiť ho k odstúpeniu pokladá za povinnosť všetkých ministrov. V porovnaní s tým Richard Sulík neurobil ešte nič, no všetci ho už obviňujú z povalenia tretej vlády a vidia predčasné voľby. To nie je ani férové, ani pravdivé.

SaS z vlády ešte neodišla a keby aj, odísť nestačí. Na pád vlády treba, aby jej parlament vyslovil nedôveru, respektíve nevyslovil dôveru, alebo aby premiér či celá vláda podali demisiu. Videli sme to v roku 2011, keď po hlasovaní o eurovale padla vláda Ivety Radičovej, či v rokoch 2018 a 2020, keď podali demisiu Robert Fico a Igor Matovič.

Ani predčasné voľby nie sú predo dvermi. Pád vlády na ne nestačí. A naopak, môžu byť aj bez neho. Muselo by sa však nájsť aspoň 90 poslancov, ktorí by odhlasovali skrátenie volebného obdobia. OĽaNO to už odmietlo, nevyzerá to teda veľmi reálne.

Viacerí poslanci vedia že ich parlamentná kariéra sa týmto volebným obdobím končí. Nebudú sa hnať do predčasných volieb. Strany by navyše prišli o značnú časť štátnych príspevkov za volebné hlasy.

Takéto skracovanie volebného obdobia sa nepáči ani Ústavnému súdu. „Jednorazové prelamovanie ústavou normovaných pravidiel nesvedčí ani zákonodarnému orgánu a ústavný súd ho nepovažuje za vhodnú ústavnú prax,“ napísal vlani v nezáväznej časti nálezu o referende.

Matovič alebo vláda

Ústavný súd síce nemôže skúmať súlad ústavných zákonov s ústavou, no podľa ústavných právnikov Mariána Gibu a Vincenta Bujňáka ústavné zákony, ktorými sa skracuje volebné obdobie, sú v skutočnosti len jednorazovými aktmi. Ústavný súd sa nimi teda zaoberať môže. Asi však bude lepšie, ak si ich názor nebudeme musieť overiť v praxi. Z obyčajnej vládnej krízy by sa ľahko mohla stať kríza ústavná.

Ale nepredbiehajme. Momentálne je témou ešte iba koaličná zmluva. Konkrétne taká, ktorá zaručí, že Igor Matovič už nebude ministrom. Koaličná zmluva je výmysel politikov, a tak si do nej môžu napísať čokoľvek, na čom sa dohodnú – aj to, kto nesmie byť vo vláde. Mala by však zakotvovať všeobecné pravidlá, nie mindráky koaličných partnerov.

Mohli by si teda do nej napísať napríklad zákaz nominovať do vlády predsedov strán alebo právo vetovať personálne nominácie. Na takúto šikmú plochu sa však asi nikomu nechce. Istejší spôsob, ako urobiť z osobnej pomsty oficiálnu pracovnú metódu a rozbiť koalíciu si ani nevieme predstaviť.

Martin Klus má pravdu, že poslanci si robia, čo chcú. To ale koaličná zmluva nevyrieši, lebo ústava im zaručuje slobodný výkon mandátu. Ak má byť výsledkom celého Sulíkovho snaženia len nová dohoda, SaS mala radšej čušať a trpieť Matovičove útoky. Napísať si do koaličnej dohody paragraf 363 či ďalšie priority nestačí. Nie, keď SaS vyhlásila Matoviča za najväčší problém koalície.

Existuje však spôsob, ako sa ho môže zbaviť a neriskovať, že ju obvinia z povalenia vlády. Podľa ústavy možno spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie o inej veci s hlasovaním o dôvere vláde. Inou vecou teoreticky môže byť aj hlasovanie o vyslovení nedôvery Matovičovi. V takomto prípade by vyslovenie nedôvery Matovičovi bolo zároveň vyslovením dôvery Hegerovej vláde. Smelo do toho. Inokedy by sme to mysleli ako iróniu. Pri tejto vláde je to racionálne riešenie.

Urobiť to, čo urobili britskí konzervatívci, slovenskí poslanci nemajú odvahu. No takto by aspoň mohli verejne jednoznačne povedať, či im je prednejší Matovič alebo vláda. A kríza by sa nerozriešila v koaličnom zákulisí, ale tam, kde sa krízy v zastupiteľskej demokracii majú riešiť – v parlamente.

Zdroj: https://www.aktuality.sk