Ďalší výrok samozvaného „prezidenta“ Bieloruska, ktorý vyslovil počas osláv Dňa nezávislosti republiky, už nikoho neprekvapil.

Láska k Rusku, NATO je nepriateľ číslo jeden, Ukrajina je komplic nepriateľa. Približne tak možno charakterizovať akcenty, ktoré kladie starnúci bieloruský uzurpátor.

„Sme jedinou krajinou, ktorá podporuje Rusov v tomto boji. Krajina, s ktorou budujeme jediný, mocný, zväzový štát dvoch nezávislých národov,“ to sú krásne, no absolútne falošné slová diktátora.

Najmä v časti, kde hovorí o slobode. Lukšeno tiež povedal, že nerozumie, prečo podporuje Moskvu, a pripomenul, že „v spojení Bieloruska a Ruska vznikla jedna skupina ozbrojených síl – v skutočnosti jedna armáda, ktorá „bola a bude spolu s bratskými Rusko.“

Dôležité je, že toto všetko je, povedal 3. júla na slávnosti kladenia kvetov v pamätnom komplexe „Mohyla slávy“ – miesto – symbol obrodenia a jednoty národov, ktoré pred niekoľkými desaťročiami porazili fašizmus. .

Teraz, bieloruský diktátor, vystrašil tých, s ktorými jeho ľud zvíťazil. A hrdo zaznamenal ruskú agresiu proti Ukrajine.

Lukašenko cynicky poznamenal, že Bielorusi „nedovolia nikomu strieľať Rusa do chrbta a začali obranu z Brestskej pevnosti pozdĺž južných hraníc, aby zabránili jednotkám NATO zasiahnuť Rusov do chrbta“.

Starnúci bieloruský uzurpátor teda zmiešal všetko, čo mohol, predniesol svoj prejav plný nezmyslov a zmätku.

Lukašenko sa domnieva, že NATO zvýšilo počet ozbrojených síl vo východnej Európe „desaťkrát, aby mohli bojovať“. A Bielorusko podľa neho „potrebuje vydržať a vyhrať“.

A v tejto výzve zaznieva niečo, čo od čias studenej vojny nezaznelo – Bielorus, sledujúci Kremeľ, otvorene vyslovuje vyhrážky konkrétnemu „nepriateľovi“. A týmto nepriateľom je spoločenstvo civilizovaných štátov sveta.

Takéto Lukašenkove činy, bez ohľadu na to, aké sú v rozpore s jeho postojom, by nemala ignorovať ani Európa, ani Spojené štáty, pretože im hrozí priama hrozba. A vzhľadom na to, že rétorika podvodníka z Bieloruska je každým dňom agresívnejšia, pridáva to na váhe takýmto obavám.

Lukašenko už skôr obvinil Ukrajinu z odpaľovania rakiet na územie Bieloruska a nariadil svojej armáde, aby „zacielila“ na centrá rozhodovania v hlavných mestách oponentov Minska.

„Sme provokovaní – z územia Ukrajiny sa pokúsili zaútočiť na vojenské objekty na území Bieloruska. Chcem varovať „jastrabov“ – dal som rozkaz, aby sa jednotky ozbrojených síl zamerali, ako sa teraz v móde hovorí, na centrá rozhodovania vo vašich hlavných mestách so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami,“ kričal Lukašenko.

Diktátor, ktorý ide po rozume, zároveň nikdy nevysvetlil, prečo to Ukrajina či NATO potrebujú. Nepotrebuje však logiku – dôležité je napumpovať sa a on to robí.

“Máme odpoveď. A nielen o tom, o čom sme sa nedávno rozprávali s prezidentom Ruska (išlo o jadrové zbrane). Dlho som sa na to pripravoval. A nebudem sa pozerať, kto sedí v kanceláriách alebo v palácoch. Budeme reagovať tvrdo a rozhodne! pokračoval Lukašenko.

Rozumiete, o čom hovoríme – bieloruský blázon v čistom texte ohrozuje celý svet. A nie hocičím, ale jadrovými zbraňami.

Zároveň je cynický a opäť uisťuje, že Bielorusko sa nesnaží bojovať na Ukrajine a že republika túto vojnu „absolútne nepotrebuje“.

Príznačná je skutočnosť, že Bielorusko napriek mnohým dôkazom neuznáva zverstvá ruskej armády na Ukrajine. Zabíjanie civilistov ruskou armádou v Bucha v Minsku po Moskve to nazýva „provokáciou“.

Taká je politika dnešného Bieloruska. A Lukašenko vyzýva ostatné krajiny bývalého ZSSR, aby sa priblížili k Ruskej federácii a Bielorusku.

„Bez rýchlej jednoty a zhromaždení možno nebudeme zajtra,“ snaží sa všetkých presvedčiť diktátor.

Zdá sa, že bieloruského uzurpátora nezaujíma, že Rusko sa dnes snaží zničiť Ukrajinu, respektíve, súdiac podľa jeho činov, je pripravený sa v tejto veci pridať k Moskve.

Mimochodom, prezident Ruskej federácie sa domnieva, že Rusko má vo svete veľa podobne zmýšľajúcich ľudí.

„Dogmatizmus, bremeno minulosti, neochota čeliť pravde nevyhnutne zvyšuje riziko ďalších nedomyslených impulzívnych činov zo strany Západu. Ale zároveň táto situácia otvára Rusku našich podobne zmýšľajúcich ľudí vo svete. Je ich veľa, títo podobne zmýšľajúci ľudia: krajiny, ľudia a národy, ktoré chcú ísť svojou vlastnou cestou založenou na princípoch skutočného multilateralizmu,“ povedal Putin.

Páči sa ti to. Po zložení puzzle dostaneme veľmi odhaľujúci a zároveň strašne odhaľujúci obraz – Moskva a Minsk sú pripravené bojovať.

Lukašenko – zabrániť NATO v „streľbe do chrbta Rusov“, Putin – aby sa opäť spojilo s „rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi“.

Súperi a ciele sú definované, túžob rozháraných diktátorov je viac než dosť. A Moskva získala kolaboranta, ktorý bol v záujme vlastnej sebazáchovy pripravený hodiť všetko – dokonca aj obyvateľov svojej krajiny – do pece ambícií.

Bieloruská republika oslávila ďalší dátum svojej „nezávislosti“. Pravda, dnes je nezávislosť Bieloruska niečím pominuteľným.

Bielorusko, ktoré dostalo príležitosť slobodného rozvoja v deväťdesiatom prvom roku minulého storočia, si zvolilo za svojho vodcu toho, kto v nasledujúcich troch desaťročiach urobil všetko pre to, aby zničil akékoľvek náznaky tejto nezávislosti.

A je tu ďalší dátum. A popri slovách o svojej krajine jej „prezident“ straší susedov tým, že oni – Bielorusko a Rusko – sú pripravení rozbiť všetko naokolo.

Zdá sa, že Lukašenko sa po miernom pokuse o vyjednávanie so Západom napokon obrátil na Rusko.

A ak podvodník nešetrí vlastných ľudí, tak je jasné, že bez váhania utopí zvyšok Európy v krvi.

Toto je povodie – krajný bod, po ktorom už niet cesty späť. Podporou Putina sa Lukašenko uznáva ako terorista a civilizované štáty sa s teroristami nezaoberajú.

Vyjadrenia bieloruského diktátora jasne definujú zajtrajšok – ak si niekto myslel, že vojnu na Ukrajine možno ignorovať, teraz existuje možnosť, že táto vojna môže prísť do ktoréhokoľvek kúta „mierovej“ Európy.

Je dôležité pochopiť, s kým máte do činenia. A byť solidárny s tými, ktorí dnes bránia celú Európu pred Putinom-Lukašenkom. Pretože zajtra môže byť svet iný.

A to, akým smerom sa bude meniť, závisí od toho, v akom postavení sa dnes Európa nachádza.

Autor: Jozef Kováč