Ruská ekonomika sa na konci tretieho vojnového roka stala systémom absolútne odolným voči vonkajším otrasom. Ale myslieť si, že ruský prezident Vladimir Putin vyhral, by bola chyba, píšu v poľskom denníku Gazeta Wyborcza ruskí ekonómovia Vladislav Inozemcev a Dmitrij Nekrasov.

Medzinárodný menový fond a Svetová banka od mája 2022 jedenástykrát zmenili prognózy rastu ruského hrubého domáceho produktu. Zakaždým ho zvýšili. V rokoch 2022 až 2024 ruský HDP podľa prognóz stúpne o 5,4 percenta, reálne príjmy obyvateľov o 17,5 percenta, hodnota vyváženého tovaru sa zníži len o 13,2 percenta. A medzitým Kremeľ zvýšil výdavky na vojnu z 3,1 na 10,8 bilióna rubľov ročne. Na budúci rok ho chce zvýšiť o 24 percent bez rozpočtového schodku.

Samozrejme, nie všetko sa v ruskej ekonomike darí. Rastie hlavne zásluhou obranného priemyslu a sektora služieb (do neho tečú peniaze, ktoré Rusi predtým míňali v cudzine). Inflácia je vysoká a zvýšenie kľúčovej úrokovej sadzby centrálnou bankou na 21 percent spôsobilo, že úvery pre podnikateľov aj spotrebiteľov sa stali prakticky nedostupnými. Ekonomika sa nemodernizuje, vykazuje „rast bez rozvoja“, čiže zväčšuje sa výroba tovaru za pomoci starých, často dokonca sovietskych technológií.

Ale aj tak sa nedá počítať s tým, že by sa v najbližších dvoch-troch rokoch Rusko stretlo s ekonomickou krízou, ktorá by mohla zmeniť výsledok vojny proti Ukrajine.

Prečo sa prognózy mýlili?

Prečo sa prognózy mýlili? Dôvodov je niekoľko. Predpovede boli mizernej kvality, pretože autori pokladali svoje želania za realitu.

Západní odborníci ubezpečovali, že ruská ekonomika bola znovu zoštátnená, podriadená režimu a je rovnako skostnatená ako za čias Sovietskeho zväzu, a teda je aj rovnako málo odolná ako sovietska ekonomika.

Tiež ruskí opozičníci toľko túžili urobiť radosť svojim prívržencom perspektívou rýchleho zrútenia režimu, že v sebamenšom probléme hneď videli začiatok ekonomickej katastrofy.

Poradcovia a úradníci pracujúci pre západné vlády si mysleli, že sú povinní ubezpečovať svojich šéfov, že sankcie neboli zbytočné. Týmto spôsobom vznikol síce nádejný, ale falošný obraz.

Realita sa ukázala oveľa farebnejšia. Hoci súčasný politický systém v Rusku veľa pripomína ten sovietsky, ekonomika je veľmi odlišná. Nie je to plánované hospodárstvo, v ktorom ľudia nemali súkromné majetky a nezaujímali sa o ekonomiku.

Západ vyhral studenú vojnu v značnej miere vďaka tomu, že trhová ekonomika bola efektívnejšia ako tá plánovaná. Teraz táto prevaha neexistuje. Zrušili ju sami západní liberáli, ktorí pomohli Rusku s trhovými reformami a vyškolili ruských ekonómov a finančníkov.

Súkromné vlastníctvo, ktoré je zvykom pokladať za záruku a pilier slobody, sa stalo nástrojom zotročovania. Občania sú ochotní pristúpiť na podmienky režimu, aby neprišli o to, čoho sa domohli. Biznis robí všetko, aby prežil aj v najhorších podmienkach, a to je veľmi dôležitým základom odolnosti ruskej ekonomiky.

Ruská ekonomika závisela a závisí od exportu surovín, ktoré potrebujú všetci a vždy. Keď senátor John McCain prirovnával Rusko k benzínke, nebral do úvahy, ako často musí každý tankovať.

Rusko je pokladané za krajinu najhojnejšie obdarenú prírodným bohatstvom a bolo by naivné predpokladať, že americké či európske embargo zabráni Moskve predávať ropu Číne či Indii alebo že USA či EÚ budú schopné kontrolovať transakcie tretích krajín. Ponechať Putina bez peňazí sa nepodarilo. Kým Česko sa teší z nákupov lacnej suroviny v Rusku, Nemecko kupuje lacnú ruskú ropu v Indii a dováža ju tankery.

S trhovou ekonomikou do Ruska dorazili aj moderné kompetencie. Kremeľ, ktorý bol pokladaný schopný akurát tak „uťahovať skrutky“, dokázal zásadne prebudovať ekonomiku. Akú hodnotu asi má „paralelný import“, ktorý dovoľuje doviezť z cudziny všetko, čo Západ zakázal Rusku? Úradníci centrálnej banky a ministerstva financií dokázali (aspoň načas) natoľko zmeniť stav vecí, že päť mesiacov po rozpútaní vojny bol rubeľ o 30 percent drahší ako pred útokom na Ukrajinu. Preto v Rusku počas prvého roka vojny neskrachovala jediná banka ani jediná veľká priemyselná firma. Možno tvrdiť, že kapitáni ruskej ekonomiky sú reinkarnáciou nacistických ministrov Hjalmara Schachta a Alberta Speera, ale nemožno poprieť, že sú kompetentní.

Prekvapivým fenoménom sa ukázala tiež pripravenosť Rusov bojovať vo vojne ako žoldnieri, čo v Rusku nebolo zvykom od 17. storočia. Kremeľ, aby sa vyhol sociálnej nespokojnosti, začal štedro platiť svojich vojnových dobrovoľníkov. Tridsiatnik z priemerne rozvinutej oblasti Ruska, zabitý vo vojne počas prvého roka svojho nasadenia, prinesie vdove či svojim rodičom oveľa viac peňazí, ako koľko by dokázal zarobiť za viac ako 30 rokov práce. A jeho deti majú garantované množstvo výhod, vrátane bezplatných štúdií.
Veteráni a ich príbuzní sa stávajú, ako tvrdia oficiálni ekonómovia, „novými zbohatlíkmi“ a odmena len za podpis kontraktu s armádou vzrástla dvadsaťkrát rýchlejšie ako ceny. A tri bilióny rubľov vynakladaných ročne na platy vojakov predstavujú len dve percentá HDP.

Ruská ekonomika sa na konci tretieho vojnového roka stala systémom absolútne odolným voči vonkajším otrasom, z finančného hľadiska uzavretým, ale orientovaným na nové odbytiská. Žiadne sankcie, s výnimkou tých, ktoré by bolestivo postihli Západ (napríklad skokovým zvýšením cien v prípade úplného ukončenia dovozu ruskej ropy), alebo spôsobili chaos vo svete (napríklad uzavretím morských úžin pre ruské lode) nezastavia vojnu Ruska proti Ukrajine.

Znamená to Putinove víťazstvo?

Znamená to, že Putin vyhral, ako sa po Trumpovom zvolení hovorí? Bola by chyba myslieť si to. Ďalej sa musí bojovať, ale je vhodné vyvodiť závery z uplynulých troch rokov. Čo sa dá urobiť? Najsilnejšiu ranu Putinovi a jeho režimu by predstavovalo zbaviť ho ľudí, ktorí sú pre ekonomiku a vojnu nevyhnutní. Elvira Nabiullinová, ktorá riadi ruskú centrálnu banku, správne hovorí, že najväčším problémom Ruska je nedostatok pracovných síl.

Západ by mohol otvoriť hranice Rusom schopným žiť nie zo sociálnych dávok, ale z úspor či zo zárobkov. Každý, kto by odišiel z Ruska a podpísal vyhlásenie odsudzujúce agresiu, by mal získať právo pracovať v EÚ a uložiť si v európskej banke až milión eur (toľko peňazí by mnoho podnikavých Rusov mohlo získať predajom svojho majetku v Rusku, napríklad bytu v Moskve). Prijatím niekoľkých stoviek tisíc Rusov by krajiny EÚ zbavili Putina aktív v hodnote stoviek miliárd dolárov a najcennejších pracovných síl, pričom tento krok by im priniesol zisky a nie straty ako embargo na ropu či uhlie.

Primerane je vyvolať zmätok v ruských elitách. Vhodné by bolo niekoľkým oligarchom žijúcim mimo Ruska zrušiť obmedzenia na disponovanie ich majetkami (napríklad v rámci naplnenia súdnych rozsudkov) a tiež zrušiť sankcie na časť úradníkov či podnikateľov v Rusku. Vyvolalo by to podozrenie, nedôveru voči „omilosteným“ a konflikty v okolí Putina, ktoré je teraz zomknuté tvárou v tvár sankciám. Cieľom by bolo vytvoriť širokú vrstvu ľudí, ktorí „prešli na druhú stranu“. To by sa v Rusku pokladalo za znak slabosti a nepopulárnosti režimu.

Sankcie by mali byť univerzálnejšie. Ak majú postihovať „vplyvných ruských podnikateľov“, mala by platiť objektívna norma, napríklad veľkosť obratu firmy či suma odvádzaná do štátneho rozpočtu, zaručujúca zapísanie na „čiernu listinu“. Sektorové sankcie by sa mali týkať celých odvetví bez výnimky, a nie vybraných firiem, ako sa deje v bankovníctve, kde z viac ako 300 bánk je dotknutá sankciami len päťdesiatka. Tvrdé sankcie by mali postihnúť štáty obchádzajúce obmedzenia proti Rusku, ako je Arménsko či Kirgizsko.

Zdroj: pravda.sk