Rusko pokračuje v zámernej politike ničenia nielen vojenskej infraštruktúry, ale aj kultúrneho dedičstva Ukrajiny, čo možno považovať za snahu o vymazanie jej národnej identity. V októbri 2024 odsúdil Kongres miestnych a regionálnych samospráv Rady Európy zničenie viac ako 1 169 miest kultúrneho významu vrátane dôležitých historických centier, ako sú Ľvov a Odesa, ktoré sú na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Tieto zásahy proti kultúrnym pamiatkam neničia len hmotné symboly kultúry, ale ich cieľom je aj zničiť historickú pamäť Ukrajiny.

Rada Európy vo svojom vyhlásení zdôraznila, že údery na kultúrne pamiatky počas vojny porušujú medzinárodné humanitárne právo. Tieto akcie považuje za súčasť systematickej politiky ničenia kultúrnej a historickej identity Ukrajiny, čo zodpovedá znakom genocídy. Kongres vo svojej rezolúcii uviedol: „Útoky na kultúrne pamiatky a ich drancovanie odrážajú systematickú politiku zameranú na vymazanie historickej a kultúrnej identity Ukrajiny, čo možno považovať za prejav genocídnych zámerov.“ Okrem toho sa vo vyhlásení uvádza, že Rusko je povinné nahradiť spôsobené škody a ukrajinské orgány by mali aktívne podporovať vytvorenie registra postihnutých pamiatok a podávanie žiadostí o medzinárodné odškodnenie.

Medzi najznámejšie tragédie patrí zničenie Mariupoľského dramatického divadla, ktoré sa stalo symbolom tragédie a smrti, keď ruský nálet zabil stovky civilistov. V Charkove boli poškodené významné kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, ako napríklad Charkovské múzeum umenia a vedecká knižnica Korolenko, jedna z najstarších a najvýznamnejších knižníc na Ukrajine.

To však v žiadnom prípade nie sú jediné príklady. V Černihivskej oblasti, kde boli poškodené desiatky pamiatok miestneho a národného významu, bola zničená aj budova Akadémie dekoratívnych a úžitkových umení hlavného mesta pomenovaná po Mychajlovi Bojčukovi, umelcovi utláčanom sovietskym režimom, ktorý bol jedným zo zakladateľov ukrajinského kultúrneho obrodenia. Zničenie pamätníkov takýchto významných osobností symbolizuje zámerné úsilie Ruska vymazať ukrajinskú kultúrnu pamäť a identitu.

Okrem toho masové rabovanie múzeí a ničenie archeologických nálezísk podčiarkuje systematický charakter ruskej deštruktívnej kampane. Tieto akcie sa už teraz označujú za najväčšiu krádež kultúrneho majetku od nacistického rabovania počas druhej svetovej vojny. V Sevastopole na území Chersonesu Tavričského, ktorý je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO, ruské orgány stavajú nové budovy, zatiaľ čo archeologické artefakty zostávajú ukryté pod zemou, čo vyvolalo ostrú kritiku medzinárodného spoločenstva.

Ničenie kultúrnych pamiatok a pokusy o prepísanie histórie na okupovaných územiach sú súčasťou ruskej stratégie na nastolenie ideológie „ruského mieru“ zameranej na oslabenie ukrajinskej identity. Ničenie pamätníkov Tarasa Ševčenka, jednej z kľúčových postáv ukrajinskej kultúry, alebo potláčaných ukrajinských umelcov, ako napríklad Mychajla Bojčuka, je útokom nielen na fyzické objekty, ale aj na samotnú kultúrnu pamäť národa. Takéto činy podkopávajú základy medzinárodného humanitárneho práva a porušujú záväzky Ruska vyplývajúce z dohovorov UNESCO, čo predstavuje hrozbu nielen pre Ukrajinu, ale aj pre celý svetový systém ochrany kultúrneho dedičstva.

Autor: K.V.