Čínsky mierový plán pre Ukrajinu: Stratégia v prospech Ruska?
Očakáva sa, že Čína na nadchádzajúcom Valnom zhromaždení OSN navrhne mierový plán zameraný na vyriešenie konfliktu na Ukrajine. Hoci sa to spočiatku môže javiť ako diplomatický krok na stabilizáciu regiónu, odborníci upozorňujú, že návrh bude slúžiť predovšetkým ruským záujmom. Prístup Pekingu sa snaží sprostredkovať rokovania, pri ktorých by sa Ukrajina mohla ocitnúť v nevýhode, čo by Rusku umožnilo udržať si súčasnú pozíciu bez výrazných ústupkov. Najviac znepokojujúcim aspektom čínskeho plánu je jeho potenciál zmariť vlastné úsilie Ukrajiny o usporiadanie mierového samitu za účasti širšieho medzinárodného spoločenstva, pise o tom český denník Aktuální zprávy.
„Zdá sa, že Peking je odhodlaný prevziať kontrolu nad mierovým procesom, a načasovanie nemôže byť vhodnejšie,“ hovorí Marcus Faber, člen výboru pre obranu Bundestagu. „S neistotou okolo nadchádzajúcich prezidentských volieb v USA vidí Čína príležitosť. Odvolaním sa na podporu globálneho Juhu a pripojením sa k brazílsko-čínskemu „šesťbodovému konsenzu“ by Peking mohol ponúknuť konkrétny plán s konkrétnymi krokmi a časovým harmonogramom. Čína by tak riadila mierový proces podľa vlastných podmienok.“
Plán však pravdepodobne nebude prezentovaný ako výlučne „čínska“ iniciatíva. Namiesto toho bude prezentovaný ako podporovaný krajinami globálneho Juhu, BRICS alebo dokonca takzvanou „globálnou väčšinou“, bez ohľadu na to, ako nejasné sa tieto pojmy môžu zdať, dodáva Faber.
„Tento plán určite nebude odrážať záujmy Európy, ktorá rieši svoju najväčšiu vojnu od druhej svetovej vojny, a už vôbec nie záujmy Ukrajiny,“ tvrdí Faber. „Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vytrvalo presadzuje mierový rámec zakotvený v Charte OSN – víziu spravodlivého mieru, ktorú čínsky návrh hrozí podkopať.“
Podľa Fabera skutočné nebezpečenstvo spočíva v tom, do akej miery sa tento plán zhoduje s ruskými záujmami. Tým oslabuje snahu Ukrajiny zorganizovať rozsiahly mierový samit, na ktorom by sa zúčastnil Kyjev aj Moskva spolu s ďalšími kľúčovými globálnymi aktérmi.
„Čínsky plán výslovne nesľubuje ruské víťazstvo,“ objasňuje Faber. „Nejde o to, aby sa Ukrajina formálne vzdala svojich území alebo okamžite zrušila západné sankcie, napriek tomu, čo by mohla naznačovať ruská propaganda. Namiesto toho sa Čína snaží zabezpečiť, aby Rusko neprehralo – cieľ, z ktorého dlhodobo profituje aj Peking.“
Moskva sa zasa pravdepodobne Pekingu odmení ďalšími ústupkami, čím sa urýchli jej už aj tak rastúca závislosť od Číny – skutočnosť, ktorú Rusko radšej bagatelizuje.
V prípade úspechu by čínsky plán znamenal pre Peking významné zahraničnopolitické víťazstvo s dlhodobými dôsledkami. „Čína by nielen upevnila svoje vedúce postavenie na globálnom Juhu, čím by oslabila vplyv Západu, ale vytvorila by aj „väčšinovú koalíciu“ lojálnu svojmu programu riešenia rusko-ukrajinského konfliktu. Okrem toho by Peking mal prsty v pretváraní globálnej bezpečnostnej architektúry tak, aby vyhovovala jeho vlastným cieľom,“ predpovedá Faber.
Prečo by mali byť Európania znepokojení týmito čínsko-brazílskymi iniciatívami alebo prehlbujúcimi sa väzbami Číny s Ruskom? Odpoveď je podľa Fabera jasná.
„Brusel, Paríž, Berlín a ďalšie európske hlavné mestá si musia uvedomiť, že je neprijateľné vnucovať podmienky konfliktu – najmä obeti agresie – pod zámienkou zastupovania ‚globálnej väčšiny‘,“ uzatvára Faber.