Slovensko dlhodobo nedoceňuje ekonomický rozmer diplomacie. Súvisí to aj s tým, že kým okolité krajiny vo viacerých hospodársky atraktívnych štátoch ambasádu majú, naopak, slovenské veľvyslanectvo tam chýba. Do očí bijúci rozdiel je vidieť napríklad v prípade Alžírska, Kataru a Malajzie. V týchto troch dôležitých krajinách všade fungujú zastupiteľské úrady Česka, Maďarska, Poľska a Ukrajiny, ale ani v jednej z nich sa nenachádza adresa slovenskej diplomatickej misie.

Dobrou správou je, že minister zahraničných vecí Juraj Blanár oznámil, že v rámci zmien v sieti zastupiteľských úradov pribudne veľvyslanectvo v Alžírsku a v Malajzii. Katar sa však v zozname ambasád neobjaví napriek tomu, že v marci tohto roku Blanár pre Pravdu nevylúčil jej otvorenie (význam tohto emirátu spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším exportérom skvapalneného zemného plynu vo svete). Slovensko vytvorí dovedna štyri nové veľvyslanectvá, ďalšie dve budú pôsobiť na Filipínach a v Tanzánii.

Otvorenie ambasády v Alžírsku a v Malajzii znamená návrat do týchto krajín. Slovensko totiž v minulosti malo zastupiteľský úrad v Alžíri aj v Kuala Lumpur, ale bývalé vlády sa rozhodli zatvoriť ich z úsporných dôvodov. „Bola to škoda. Slovensko sa ešte stále etablovalo v Malajzii, pretože v juhovýchodnej Ázii nás dlhodobo vnímali ako Československo. Trvá roky, než si ľudia v ďalekom zahraničí zvyknú na existenciu nového samostatného štátu,“ povedal pre Pravdu honorárny konzul Malajzie na Slovensku Igor Junas.

Ambasáda v Kuala Lumpur sa zatvárala niečo pred viac ako desiatimi rokmi, keď sa o Malajzii už hovorilo, že sa stáva ekonomickým ázijským tigrom. Pohľad na štatistiky ukazuje, že išlo o strategickú chybu: kým na začiatku tohto tisícročia bol hrubý domáci produkt(HDP) Malajzie necelých 100 miliárd amerických dolárov (USD), o jedno desaťročie neskôr už dosahoval viac ako 200 miliárd. Podľa údajov Svetovej banky dokonca pred dvomi rokmi prekonal hranicu 400 miliárd USD.

Kým Slovensko sa rozlúčilo s hospodársky rozmáhajúcou krajinou, ktorá má približne 34 miliónov obyvateľov, naopak, Česko zúročovalo pôsobenie svojej tamojšej ambasády. V roku 2011 exportovalo do Malajzie tovary prvýkrát za viac ako 100 miliónov USD. Vlani český vývoz do tohto ázijského štátu dosiahol objem 192 miliónov USD. A slovenský? Predstavuje zhruba iba šestinu českého. Porovnateľný ukazovateľ dáva na oveľa lepšiu úroveň aj export z Rakúska, Maďarska, Poľska a Ukrajiny. „Samozrejme, že to výrazne súvisí s tým, že všetky okolité štáty Slovenska prostredníctvom ambasád fungujú priamo v malajskom teréne,“ ozrejmil honorárny konzul.

Junas poukázal na to, že Malajzia poskytuje skvelú príležitosť v oblasti biznisu: „Jej podnikateľské prostredie patrí k najlepším v celej Ázii. A má obrovskú komunikačnú výhodu v porovnaní s ostatnými štátmi v širokom regióne. Kedysi bola súčasťou Britského impéria, takže sa tam takmer všade dohovoríte po anglicky. Čiže odpadáva jazyková bariéra pre našincov.“

Význam zohrávajú aj charakteristické črty národa. Honorárny konzul zdôraznil, že Malajčania sú mierumilovní a prívetiví. „Špecifikum ich štátu spočíva v tom, že je síce islamský, ale šaríja, čiže prísnejší právny poriadok platí len pre miestnych moslimov, na ostatných ľudí sa vzťahuje britské zvykové právo. Európan nemôže mať v Malajzii pocit, že by bol limitovaný. Napríklad prístup k alkoholu je taký voľný ako u nás v Európe,“ upozornil Junas.

Honorárny konzul, ktorý vykonáva funkciu konateľa firmy Kerametal, podčiarkol, že reči o Malajzii ako o krajine tretieho sveta patria už do minulosti: „Kto priletí z viacerých miest v Európe do Kuala Lumpur, na vlastné oči uvidí, že takpovediac pricestoval z malej dediny do veľkého mesta.“

Zrušenie ambasády v Malajzii inicioval Mikuláš Dzurinda, keď od júla 2010 do apríla 2012 pôsobil vo funkcii ministra zahraničných vecí vo vláde Ivety Radičovej. V súvislosti s ekonomickým rozmerom diplomacie denník Pravda oslovil jedného aktívneho a ďalšieho bývalého veľvyslanca, ktorí sa pre citlivosť informácií vyjadrili pod podmienkou anonymity. „Rušili sa veľvyslanectvá obrazne povedané tak, že štát ušetril jedno euro, ale stratili sme príležitosť sto eur zarobiť exportom.“

Keď bol Dzurinda premiér (od októbra 1998 do júla 2006), fungovať prestala aj ambasáda vo Vietname. Jej sídlo v Hanoji zaniklo, pretože padlo rozhodnutie o otvorení nového zastupiteľského úradu v USA. „Išlo o zriadenie generálneho konzulátu v New Yorku. Minister financií Ivan Mikloš to podmienil tým, že nejaká iná diplomatická misia sa zatvorí. Odmietal totiž vyčleniť ďalšie peniaze.“ Do Vietnamu sa slovenské veľvyslanectvo vrátilo počas prvej vlády Roberta Fica, pôsobí tam doteraz.

Sťahovanie ambasády z Hanoja vyznelo nepochopiteľne s prihliadnutím na väzby medzi obidvomi krajinami. „Zamkli sme si otvorené dvere… Uvedomte si, že v niekdajšom Československu študovalo a pracovalo veľa Vietnamcov, z ktorých viacerí zastávajú ešte stále významné funkcie. Mnohí z ich si uchovali najlepšie spomienky na Slovensko, ktoré sa spája s ich mladosťou, s vyspelým prostredím v rámci bloku socialistických štátov, kam prišli z ich veľmi chudobného štátu. Ideálna pridaná hodnota pre rozvoj obchodných vzťahov.“

Zatvorenie ambasády v Hanoji vyznelo paradoxne pri pohľade na to, ako postupovali USA: „Naši najbližší spojenci práve vtedy výrazne posilňovali svoje priame diplomatické aktivity vo Vietname. V štáte, s ktorým mal Washington pritom veľmi ťažkú históriu vzťahov. Američania si však uvedomovali, že Vietnam vstupuje do éry hospodárskeho rozmachu a preto otvorili nielen veľvyslanectvo v Hanoji, ale ešte aj generálny konzulát v Ho ČI Minovom Meste. Druhá strana to urobila v San Franciscu. USA rehabilitovali mimoriadne zložité vzťahy prostredníctvom ekonomickej spolupráce, naopak, Slovensko nevyužilo viac ako generačné priateľské vzťahy medzi našimi národmi a skutočnosť, že táto ázijská krajina už dobre poznala naše výrobky i našich expertov, čo sa dalo hospodársky zúročiť.“

S nevyužitým ekonomickým potenciálom Ázie sa spája aj výrok Dzurindu, keď do sídla ministerstva zahraničných vecí prišiel ako premiér na stretnutie so slovenskými veľvyslancami (stretávajú sa pravidelne v Bratislave každý rok v lete). Ambasádor v Pekingu sa opýtal predsedu vlády, kedy navštívi Čínu. „Ja s mojou modrou politickou krvou nikdy do červenej Číny neprídem!“ reagoval Dzurinda.

Na porovnanie ako v tom čase postupovalo Írsko, ktoré má podobný počet obyvateľov ako Slovensko: keď sa v júni 2004 skončilo polročné írske predsedníctvo v Rade Európskej únie, premiér Bertie Ahern oznámil, že pocestuje do Číny. Až na desať dní a do svojej delegácie zobral viacerých ministrov. Informoval, že v Pekingu a v ďalších mestách chce zúročiť kredit, ktorý Írsko získalo počas predsedníctva v Rade EÚ.

Okolo roku 2004 írsky export do Číny dosahoval necelých 800 miliónov USD. Ahern neurobil rýchly zázrak, dôraz na rozvoj obchodných vzťahov sa mu však zjavne vyplatil: od roku 2016 začal neprestajne rásť objem vývozu z Írska na čínsky trh. A v predminulom roku dosahoval hodnotu až takmer 14 miliárd USD.

Podraz dvoch prezidentov, diplomatická blamáž, gól do vlastnej bránky. Tieto slová vystihujú to, čo sa udialo v spojitosti s rozlohou desiatym najväčším štátom sveta a zároveň krajinou, ktorá zaberá najviac územia v celej Afrike. Keď v apríli 2002 prezident Rudolf Schuster odletel na oficiálnu návštevu Alžírska, Slovensku sa naskytla príležitosť prehĺbiť dvojstranné obchodné vzťahy. Bol to príbeh najprv o úspechu, po ktorom rýchlo prišla hanba.

Schustera veľkolepo prijal alžírsky prezident Abdelazíz Buteflika. V slovenskej delegácii bolo aj viacero významných podnikateľov (na počudovanie však ani jeden z ministrov, zastúpili ich traja štátni tajomníci). „Mimochodom, pridanou hodnotou návštevy sa stala večera, ktorú pre Schustera a ďalších hostí pripravili v oáze na púšti. Beduíni upiekli fantasticky chutnú baraninu.“ Prečo sa Buteflika správal k Slovákom zvlášť prívetivo? „Faktom z éry socialistického Československa zostane, že veľmi podporovalo Alžírčanov, aby sa zbavili spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Nezabudli na to. Ani Buteflika a o to viac, že alžírsku vojnu za nezávislosť si veľmi dobre pamätal. A keď sa v roku 1962 krajina stala nezávislou, už ako 25-ročného ho vymenovali za člena vlády.“ (Buteflika bol hlavou štátu v období 1999 – 2019, zomrel pred tromi rokmi vo veku 84 rokov.)

Novým impulz pre alžírsko-slovenský biznis však takpovediac dostal dýku do chrbta. Krátko po návrate Schustera z Alžíru totiž Dzurindova vláda rozhodla o zrušení tamojšieho veľvyslanectva. „Keď náš prezident rokoval s Buteflikom, o tomto chystanom kroku nevedel. Slovensko mohlo zúročiť historické väzby s Alžírskom, naopak, strelilo si gól do vlastnej bránky.“

Návrat ambasád do Kuala Lumpur aj do Alžíru ponúka perspektívu zvýšenia objemu slovenského exportu. V marci tohto roku Blanár podľa zistení Pravdy zatelefonoval alžírskemu ministrovi zahraničných vecí Ahmedovi Attafovi a mal mu avizovať zámer znovu otvoriť ambasádu. Potom na začiatku mája jeho štátny tajomník Marek Eštok prijal v Bratislave alžírskeho veľvyslanca so sídlom vo Viedni Larbiho Latrocha. „Eštok povedal, že Attaf pricestuje na návštevu Slovenska do konca júna tohto roku. Ten síce do Európy priletel, ale s Blanárom sa nestretol. Nepoznám dôvody, pre ktoré Bratislavu do svojho programu nezaradil,“ poznamenal pre Pravdu jeden z dvoch nemenovaných slovenských topdiplomatov.

Kým pre Blanára si Attaf nenašiel čas, naopak, na konci júna sa stretol vo Viedni so šéfom rakúskej diplomacie a vo Varšave s poľským ministrom zahraničných vecí. Druhú príležitosť navštíviť Slovensko mal pred týždňom, keď zase prišiel do Európy, ale nevyužil ju (priletel do Slovinska, kde otvoril alžírske veľvyslanectvo).

pravda.sk