Ľavicoví labouristi dosiahli vo Veľkej Británii historické víťazstvo a konzervatívci naopak historickú prehru. Už to robí štvrtkové britské voľby jedinečnými. Viac ako hlasovanie za labouristov, to bolo vyjadrenie nespokojnosti a frustrácie, protestné hlasovanie proti 14-ročnému kormidlovaniu krajiny pravicou. Ľudia požadujú radikálne zmeny, majú vysoké očakávania, no už čoskoro môžu dopadnúť ako Slováci po voľbách v roku 2020.

Aj vtedy sa volilo za koniec 12-ročného bačovania Smeru, ktorý zaknihoval historická prehru, nie za Igora Matoviča. Dnes je však všetko naopak. No líder labouristov Keir Starmer nie je politický dobrodruh a marketingový mág ako Matovič, ale skôr nudný patrón a pragmatik. Tento bývalý obhajca ľudských práv a generálny prokurátor nevie strhnúť dav, ako to dokázal Tony Blair či Margaret Thatcherová. Aj keď je kovaný sociálny demokrat, svoje názory často flexibilne ohýba. Na jednej strane je to dobré, ale na druhej z vytúžených reforiem nakoniec nemusí nič byť, opäť sa rozplynú v kompromisoch.

Nemuseli by sa. Labouristi získali dominantnú väčšinu, 412 poslancov, na zostavenie vlády im stačilo 326 kresiel. Oproti minulým voľbám získali navyše cca 210 kresiel. Naopak konzervatívci o cca 220 menej (121 kresiel), historicky najviac získali aj liberálni demokrati – z 15 poskočili na 71 poslancov (v roku 2010, kedy sa dostali do vlády, ich mali 57).

Do parlamentu sa dostal Nigel Farage, známa tvár Brexitu, jeho strana však získala iba 4 mandáty. Ďalšia známa tvár Brexitu Jacob Rees-Mogg mandát stratil, rovnako tak ministerky obrany!, školstva, kultúry a vedy a výskumu (o kreslo prišiel aj najdlhšie slúžiaci konzervatívny zákonodarca – od roku 1975). Naopak poslanecký mandát získal Starmerov predchodca na čele strany Jeremy Corbyn, ktorého labouristi zo svojich radov vyhodili (kandidoval ako nezávislý).

Súčasné dianie v Británii pripomína stav po vojne v roku 1945, kedy labouristi šokujúco vyhrali voľby. Zaviedli sociálne reformy a položili základy štátu blahobytu. Podarí sa labouristom aj teraz uskutočniť historický obrat?

Nie je to žiadne prekvapenie. Hoci Corbyn nebol vôbec ideálny líder, ľavicová platforma v strane podporovaná najmä mladými ľuďmi získavala na sile (podobne ako v USA pod dáždnikom Bernieho Sandersa) od ekonomickej krízy v rokoch 2008–09. Konzervatívci si s problémami nevedeli poradiť.

Chátranie verejného sektora, zdravotníctva, školstva, infraštruktúry sa iba prehĺbilo. Problémy v zdravotníctve sú väčšie ako na Slovensku (na záchranku napr. so zlomenou nohou sa čaká aj pol dňa, na urgentoch sa v sanitke čaká hodiny – niekde sa pacienti odkladali do škôl a kostolov). Bytová otázka, zvlášť pre mladých, je ešte vypuklejšia. Z Londýna sa odchádza, náklady sú príliš vysoké. Starmerovci chcú postaviť 1,5 milióna nových bytov. Keď uvážime, že v Británii žije 12-krát viac obyvateľov, je to na hlavu ešte viac, ako zamýšľal Boris Kollár.

Starmer však pod tlakom ustupuje od odvážnych cieľov. Už nechce zoštátniť energetické a vodárenské spoločnosti. Práve vodárenská a kanalizačná infraštruktúra trpí investičným „hladomorom“ – súkromní vlastníci ju nedokážu obnovovať (zaviesť poplatky a brať tučné zisky nestačí). V energetickom sektore však vznikne úplne nová spoločnosť. Pravdepodobne labouristi pôjdu v šľapajach Bidenových demokratov – masívne investície do zelenej ekonomiky a infraštruktúry. Kde na to vziať? Starmer už brzdí pri zvyšovaní daní, vyššie sadzby by mali predsa len zasiahnuť aspoň majetné vrstvy.

Hneď od počiatku budú labouristi pod veľkým tlakom. Ľudia požadujú zmeny čo najskôr. Na Starmera bude tlačiť ľavé krídlo v strane ako i opozícia. Už to nebudú len konzervatívci, ale aj nie o moc slabší liberáli. Drastické zmeny nastanú vo vedení konzervatívcov. Po rozkole pri Brexite, nástupe dobrodruha Borisa Johnsona, vystriedaného 40-dňovou premiérkou Trussovou a neskôr mágom z finančných trhov Rishim Sunakom z veľmi majetnej rodiny, ktorému chýbal politický cit a vo svojich 42 rokoch bral premiérske kreslo ako jeden stupienok vo svojej kariére, určite príde niekto schopnejší, ktorý bude ľavičiarom „zatápať“.

Súčasné dianie v Británii pripomína stav po vojne v roku 1945, kedy voľby nevyhral Winston Chruchill, ale labouristi pod vedením Clementa Attleeho. Po vzore F.D. Roosevelta boli zavedené historické sociálne reformy a položené tak základy štátu blahobytu (ktorý neoliberáli úspešne rozložili). To malo historický vplyv na vývoj aj v ostatných krajinách Európy. Podarí sa labouristom aj teraz uskutočniť historický obrat?

Zdroj: https://nazory.pravda.sk