Peter Pellegrini sa 15. júna ujme funkcie prezidenta. Jeho inauguráciu poznačil aj atentát na premiéra Roberta Fica –program inauguračného dňa tentoraz neráta s prechádzkou ulicami hlavného mesta.

Od inaugurácie Rudolfa Schustera v roku 1999 to bude po prvý raz, hovorí bývalý riaditeľ protokolu kancelárie prezidentky Zuzany Čaputovej ROMAN ROTH, ktorý sa podieľal na organizácii jej inauguračného dňa v roku 2019.

V rozhovore pre SME vysvetľuje, či sa nový prezident musí zúčastniť na tradičnej bohoslužbe Te Deum, prečo je program inauguračného dňa zakaždým iný, či by pozval na inauguráciu aj ruského veľvyslanca a či prezident môže odmietnuť niektorého z hostí, ktorých navrhne kancelária Národnej rady, aj to, aké najväčšie prekvapenia pri príprave inaugurácie zažil.

Keby ste boli zvoleným prezidentom, prešli by ste sa v súčasnej situácii v deň inaugurácie ulicami Bratislavy?

Je to dosť ťažká otázka vzhľadom na posledné udalosti. Je to ale viac-menej jediná možnosť byť v priamom kontakte s verejnosťou v tento jedinečný deň, keď sa hlava štátu ujme funkcie. Asi by som robil všetko pre to, aby som kolegov z Úradu na ochranu ústavných činiteľov a bezpečnostné zložky presvedčil, že by bolo dobré tento kontakt s verejnosťou zachovať.

Kto má v tomto posledné slovo – ak Úrad na ochranu ústavných činiteľov povie, že by to neodporúčal?

Je to na spoločnom, kompromisnom rozhodnutí. Nechcem, aby to vyznelo papalášsky, ale keď hlava štátu povie, že chce, aby sa niečo také uskutočnilo, malo by sa to vedieť zabezpečiť. Zároveň však prezident musí vedieť vnímať a vyhodnotiť aj argumenty – akceptovať odborný, praktický a bezpečnostný aspekt oproti svojim emóciám, teda tomu, čo by chcel.

Vyzerá to tak, že Peter Pellegrini sa neprejde mestom. Bude to prvýkrát, čo to prezident v deň inaugurácie nespraví?

Áno, ak nerátame inauguráciu prvého prezidenta Michala Kováča, kde tento prvok nebol. Vtedy to však nebola inaugurácia, ako ju poznáme dnes. Prezidenta volil parlament, nie občania, takže aj inauguračný deň vyzeral jednoduchšie. Vykonalo sa iba to, čo bolo potrebné – zloženie sľubu na slávnostnom zasadnutí Národnej rady. Potom nasledovala bohoslužba Te Deum, ale ďalšie prvky už neboli. Odkedy prezident Rudolf Schuster zaviedol tradíciu prechádzania mestom, každá ďalšia hlava štátu ju nasledovala.

Prezidentke Zuzane Čaputovej trvalo pol hodiny, kým prešla asi 500-metrovú trasu z Hviezdoslavovho námestia do Dómu sv. Martina, počas ktorej sa zdravila s ľuďmi. Ako náročné je zabezpečiť túto časť programu, keď netušíte, čo sa počas nej stane?

Musíte myslieť na to, že aj po tomto nasleduje fixný bod programu, ktorý potrebujete stihnúť a na ktorý sú pozvaní hostia. V prípade prezidentky Zuzany Čaputovej sme trasu vytýčili aj zábranami, pri prezidentovi Andrejovi Kiskovi to bolo bez nich a bolo to viac „freestylové“.

Roman Roth:

• bývalý riaditeľ protokolu u prezidentky Zuzany Čaputovej (2019 – 2023),
• bol šéfom protokolu aj u bývalého prezidenta Andreja Kisku, ku ktorému prišiel ku koncu jeho mandátu,
• študoval na Fakulte medzinárodných vzťahov Petrohradskej štátnej univerzity,
• v rokoch 2005 až 2008 pracoval na odbore protokolu Kancelárie prezidenta SR Ivana Gašparoviča,
• od 2008 do 2011 pôsobil na ministerstve zahraničných vecí, neskôr bol zástupcom veľvyslanca na ambasáde v Indonézii a konzulom na veľvyslanectve v Bulharsku.

Vyzeralo to síce dobre z pohľadu symboliky, že je súčasťou verejnosti, ale tento prechod mestom ste reálne nemali v rukách. Kolegovia z ochrany nemali možnosť zabezpečiť plynulý prechod.

V prípade prezidentky Čaputovej sme robili všetko pre to, aby sme ju presvedčili o tom, že bude lepšie osadiť zábrany. Rozumeli sme, že nemá rada oddeľovanie verejnosti od politika. Prijala však napokon skutočnosť, že takto to bude zvládnuteľné pre protokol, bezpečnostné zložky, ale aj pre samotných ľudí, ktorí presne vedeli, do akého priestoru ešte môžu vojsť, v úvodzovkách sa nepreskakujú a chaoticky sa nepohybujú.

Prechádzka mestom sa konala vždy cestou na bohoslužbu Te Deum. Prečo je v sekulárnom štáte súčasťou inauguračného dňa aj bohoslužba?

Osobne sa tomu tiež čudujem ako nevyznávač žiadneho z vierovyznaní. Nepovažujem to za prvok, ktorý by mal byť súčasťou dňa, keď hlava štátu zloží sľub predsedovi Ústavného súdu na pôde parlamentu. Pôsobí to na mňa skôr rozprávkovo kráľovsky, ale rozumiem tejto tradícii z historického pohľadu.

Pochádza ešte z období, keď bola Bratislava korunovačným mestom počas Uhorska. Vyše dvesto rokov sa králi korunovali priamo v Dóme sv. Martina – šlo o Božie pomazanie nového panovníka.

Je pre bohoslužbu miesto v oficiálnom programe inaugurácie aj v roku 2024?

Spresnil by som, že v prípade inaugurácie prezidentky Zuzany Čaputovej nešlo o katolícku bohoslužbu, ale trvala na tom, aby bola ekumenická. Za účasti cirkevných predstaviteľov všetkých registrovaných cirkví a náboženských spoločností na Slovensku šlo o prosby za dobrý výkon mandátu hlavy štátu na nasledujúcich päť rokov. Nie je to kázanie ani klasická omša.

Keď mal inauguráciu prvý slovenský prezident Michal Kováč v roku 1993, Te Deum sa zaradilo do programu inauguračného dňa aj s prihliadnutím na to, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky mala nejaké vierovyznanie a väčšina z nich boli katolíci.

Napríklad ešte v prvej Československej republike (1918) sa Tomáš Garrigue Masaryk, ale neskôr aj Edvard Beneš na bohoslužbe Te Deum nezúčastnili. Nebola ani súčasťou programu, hoci odslúžená bola, ale šlo o oddelenú záležitosť cirkvi.

Prvýkrát až Emil Hácha v roku 1938 a, paradoxne, dokonca aj Klement Gottwald v 1948, sa zúčastnili na bohoslužbe Te Deum. Tradíciu potom obnovil Václav Havel, ale iba v roku 1993, keď sa stal českým prezidentom. Ako československý prezident v roku 1989 a ani druhýkrát ako český prezident v roku 1998 Te Deum v rámci jeho inauguračného dňa nebolo.

Václav Klaus napríklad Te Deum odmietol, aj Miloš Zeman, ktorému ale v katedrále v úzkom kruhu biskup požehnal. Prezident Petr Pavel mal Te Deum, ale v ekumenickom a koncertnom prevedení.

Mohol by prezident povedať, že si Te Deum nepraje?

Neviem, či to niekedy niekto na Slovensku spochybnil. Jediná fixná vec, ktorá sa musí udiať v deň inaugurácie, je slávnostné zasadnutie Národnej rady s jediným bodom – zloženie Ústavou predpísaného sľubu hlavou štátu. To je všetko. Ostatné podujatia sú už len bonusy.

Budem hovoriť z vlastnej skúsenosti, keďže sme riešili inaugurácii prezidentky Zuzany Čaputovej. Pýtali sme sa jej, či má záujem pokračovať v tradícii bohoslužby. Povedala, že by nerada menila niečo zaužívané, brala ju ako signál zmierenia, ako tradičnú súčasť inauguračného dňa.

Nepokračovala už ale v ďalších krokoch, ako je návšteva seminára či návštevou sakristie po bohoslužbe, čo sa tiež predtým robilo. Takúto chvíľu s hlavou štátu v deň inaugurácie totiž nedostane takmer nikto, až neskôr na recepcii majú hostia možnosť prehodiť s hlavou štátu pár slov.

Tradície, a teda aj Te Deum v rámci inaugurácie, sa môžu meniť. Ak by nejaký z prezidentov do toho šiel, asi by zmenu nerobil, ak by bola výrazná časť verejnosti proti.

Na inaugurácii prezidentky Zuzany Čaputovej bol aj Martin Daňo, známy aj vyhrážkami roxorovou tyčou vo videách. Pozvaný bol ako prezidentský kandidát z prvého kola. Prezidentka povedala, že nemala možnosť zasahovať do zoznamu pozvaných. Prezident nemá čo povedať k hosťom na vlastnej inaugurácii?

Keďže ide o slávnostné zasadnutie parlamentu, pozvánky má na starosti Národná rada a tá je za ne zodpovedná. Pozvaní sú predovšetkým poslanci, predstavitelia štátu, teda vlády, samospráv, cirkví, verejného života vrátane kultúry, vedy, športu, mimovládnych organizácií, médií či diplomati. Musí tam byť predseda Ústavného súdu, keďže do jeho rúk hlava štátu skladá sľub. Nemáme však ďalšiu štruktúru hostí zadefinovanú fixne.

Na zozname hostí s kanceláriou Národnej rady spolupracuje aj kancelária odchádzajúceho prezidenta a tím prichádzajúceho nového prezidenta. Tí hovoria najmä do skupiny päťdesiatich či šesťdesiatich hostí, ktorých si vyberá priamo hlava štátu.

Do zoznamu ostatných pozvánok potom vstupuje veľa faktorov – kto je predseda parlamentu, kto je premiér, kto je prezident a kto bude prezidentom, aké majú vzťahy, či je vzájomné nastavenie prajné, alebo oponentské. To ovplyvňuje komunikáciu ich tímov, prípadne, či si niekto niekde podprahovo nepovie: my to urobíme takto, lebo si možno aj myslíme, že to takto má byť, ale uvidíme tiež, ako sa tí druhí zatvária.

Vnímali ste to teda aj ako naschvál krok od parlamentu, ktorého predsedom bol Andrej Danko? Oni tvrdili, že kandidátov z prvého kola pozývali, lebo sa to robilo aj predtým a je to vyjadrenie rešpektu.

Takto to nemôžem povedať. Ale naozaj nie zakaždým boli v minulosti pozvaní všetci kandidáti, takže tradíciou to nazvať nemôžeme. Nechcem však fabulovať.

Na predchádzajúce inaugurácie sa zvykli pozývať veľvyslanci akreditovaní na Slovensku. Mali by tento raz ruského veľvyslanca pre rozpútanie totálnej vojny na Ukrajine vynechať?

Z môjho pohľadu áno, ale viem si predstaviť, že súčasná garnitúra sa na to pozerá inak. Určite je to citlivá zahranično-politická otázka.

Počas inaugurácie Zuzany Čaputovej sa veľa rozoberal prekvapivý príhovor Andreja Danka tesne predtým, ako prezidentka zložila sľub. Ako veľmi vás jeho vystúpenie prekvapilo?

Dozvedal som sa to až v priamom prenose ako všetci ostatní. Celá slávnostná schôdza má veľmi jednoduchý priebeh: slávnostné nástupy trvajú desať minút, a keď už sú všetci v sále, hostia sa usadia a ako posledný vchádza zvolený prezident. Predseda Národnej rady vtedy otvorí slávnostnú schôdzu. Má povedať: „Otváram schôdzu a pozývam zvoleného prezidenta na pódium, aby zložil sľub do rúk predsedu Ústavného súdu.“ To je všetko.

Pán Danko mal však pripravený príhovor, o ktorom nevedel nikto z ľudí, ktorí pripravovali inauguračný deň z okolia pani prezidentky a končiaceho prezidenta Andreja Kisku. Možno o tom vedel niekto z Národnej rady.

Stál som v tom momente úplne vpredu, aby som pani prezidentke pomohol rukou na schodíky na pódium. Asi dvadsaťkrát som bol už-už pripravený, že vyštartujem, ale predseda parlamentu ju stále nevolal na pódium. Kameraman, ktorý robil priamy prenos, nevedel, kedy sa má s kamerou pohnúť, keďže na generálke prejav nebol a nespomínal sa ani v programe.

Riešilo sa, že vďaka tomu prezidentka nestihla zložiť sľub na
poludnie, ako to hovorí Ústava. Je to problém, alebo je to len faux pas z hľadiska protokolu?

Neviem, či by som to nazval faux pas, asi skôr neštandardným samoiniciatívnym vloženým prvkom. Nenarušil však výkon mandátu hlavy štátu. Prezident skladá sľub napoludnie v deň, keď po piatich rokoch končí mandát predchádzajúcemu prezidentovi. Je to teda plynulý prechod moci. V praxi to znamená, že počas príhovoru predsedu Národnej rady sme stále mali za prezidenta pána Kisku, akurát sa posunula minutáž prebratia úradu novou pani prezidentkou. To by sa však mohlo stať aj v inej situácii. Čo keby napríklad v Redute prasklo potrubie a všetko by sa muselo presunúť inam?

Kto vymyslel, že inaugurácia bude vyzerať tak, ako vyzerá dnes?

Československá tradícia bola v tomto dôležitá. Mali sme možnosť vidieť inauguráciu československého prezidenta Václava Havla v priestoroch Pražského
hradu. Ako som už spomínal, inaugurácia prezidenta Michala Kováča bola zameraná len na samotný akt zloženia sľubu počas schôdze Národnej rady. Až po priamej voľbe prezidenta prišla aj slávnosť a viac ceremoniálny charakter celého dňa.

Základné pravidlá teda nastavila inaugurácia Rudolfa Schustera?

Dá sa to tak povedať, čo sa týka ďalších bodov programu inauguračného dňa. Pán prezident Schuster, ktorý mal ako bývalý diplomat v Kanade a bývalý predseda Národnej rady skúsenosti s podobnými udalosťami v zahraničí, mal zrejme predstavu, ako má inaugurácia ceremoniálne vyzerať.

Keby to chcel menej slávnostne, povedal by: „Spravme to v tichosti a poďme hneď makať.“ Svoju úlohu v podobe inaugurácie mohlo zohrať aj to, že sa pre Slovensko vtedy končila obdobie temna, Slovensko nemalo rok prezidenta po tom, čo skončil mandát Michalovi Kováčovi a prezidentove právomoci prebral premiér Vladimír Mečiar. Oslavy boli aj s istou mierou pompéznosti, ktorá sa, podľa mňa, nastavila dobre. Od inaugurácie prezidenta Schustera je tiež vztýčená štandarda na prezidentskom paláci nepretržite. Sníma sa len vtedy, keď je hlava štátu služobne v zahraničí.

Mal Rudolf Schuster doteraz najhonosnejšiu inauguráciu?

Neviem, či by som to takto povedal. Ale kým prezident Kováč prizval prezidentov krajín V4 a Rakúska, prezident Schuster pozval aj ukrajinského prezidenta, teda všetkých našich susedov.

Prezident Schuster tiež s predsedom parlamentu a vlády (Jozefom Migašom a Mikulášom Dzurindom, pozn. red.) zväzoval bronzové Svätoplukove prúty a myslel si, že sa z toho stane tradícia. To sa ale nestalo a nikto to už nezopakoval. Bol tiež položiť veniec na bradle Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Bral to tak, aby bola inaugurácia čo najviac viditeľná.

Každý z ďalších prezidentov si chcel vložiť do tohto dňa niečo svoje. Ivan Gašparovič sa ako jediný ľuďom prihovoril z balkóna prezidentského paláca a mal obed s najvyššími ústavnými činiteľmi. Andrej Kiska v prezidentskej záhrade zorganizoval obed pre sociálne slabších ľudí.

Zuzana Čaputová pozvala na slávnostný obed do paláca seniorov. Každý z nich do sály vstupoval ako pri najvýznamnejších štátnych večeriach- zaznelo ich meno a priezvisko, s prezidentkou si podali ruku a kolegovia ich usadili k slávnostným stolom. Pani prezidentka prvý chod servírovala spolu s čašníkmi.

Andrej Kiska bol tiež položiť veniec pri Bráne slobody na Devíne a Zuzana Čaputová v tom pokračovala a doplnila program o položenie venca na hrobe prezidenta Michala Kováča. Keďže nemáme jednotný štátny protokol, v ktorom by bolo pevne nastavené, ako má deň inaugurácie vyzerať a každých päť rokov by sme ho iba vytiahli zo šuplíka, tak zakaždým pribúdajú aj extra veci.

Pri inauguráciách došlo k viacerým neobvyklým situáciám. Vladimír Mečiar, ktorý už s Ivanom Gašparovičom nemal dobrý vzťah, si v čase jeho inaugurácie zvolal stretnutie svojich ministrov a poslancov v Modre. Po poslancoch HZDS ostali prázdne stoličky, ktoré maskovali zamestnanci kancelárie Národnej rady. Robert Fico zas uprednostnil svadbu zakladajúceho člena Smeru pred inauguráciou Zuzany Čaputovej. Spomínate si na niečo, čo by vás prekvapilo?

Na súčasnej inaugurácii ma zaráža, že ešte pred atentátom sám premiér oznámil, že sa na inaugurácii nezúčastní, lebo pôjde v tomto termíne na mierovú konferenciu do Švajčiarska. Prekvapila ma automatickosť a rýchlosť tohto rozhodnutia, keďže predseda vlády by mal byť na inaugurácii prítomný. Napokon na konferenciu pôjde minister zahraničných vecí, čo sa predsa mohlo dohodnúť aj predtým, prípadne mohol premiér na konferenciu prísť dodatočne. Ďalšia vec je, že slávnostné zasadnutie parlamentu bude bez jeho riadneho predsedu. A nikomu to neprekáža.

Nájdete niečo podobné aj z predchádzajúcich inaugurácií?

Prekvapilo ma, keď sa ma počas príprav v minulosti pýtali, kde minister obrany pred prehliadkou Ozbrojených síl privíta prezidentku a prejde s ňou okolo nastúpenej stráže. Pýtal som sa, prečo by to mal robiť a odpoveď bola, že preto, lebo je minister obrany. Hlavným veliteľom Ozbrojených síl je ale hlava štátu a pod ňou je ich náčelník. Minister obrany je politická funkcia, kým náčelník generálneho štábu je členom armády, preto má hlavu štátu sprevádzať on. Toto nie je návšteva na ministerstve.

Minister Gajdoš chcel sprevádzať prezidentku Čaputovú pri prehliadke Ozbrojených síl?

Áno, pretože v roku 2014 sprevádzal prezidenta Kisku tiež minister Martin Glváč a vyzeralo to podľa mňa divne. Prezident kráčal, vedľa neho išiel minister a mimo koberca kráčal a salutoval náčelník generálneho štábu. Bol to prvok navyše. To je tiež príklad toho, že ak niektoré veci nie sú jasne nastavené, sú na niektoré situácie rôzne pohľady a vznikajú vymýšľance.

Je niečo, čo vám na slovenských inauguráciách chýba?

Možno by mala byť ujednotená práca so štátnymi symbolmi. Pri inauguráciách prezidentov Kisku a Gašparoviča som napríklad trpel, keď na veľkú obrazovku premietali grafický upravený obrázok slovenskej vlajky ako vlaje. Veď máme skutočnú vlajku, vieme ju vyvesiť a používať reálny symbol. Navyše, štátny znak je najvyšší symbol, tak prečo tam nie je prítomný. Bol by som rád, keby sa inauguračný deň zjednotil. Aby sme si zadefinovali, čo sa počas dňa robí vždy a kedy je priestor spraviť niečo, čo vychádza priamo z osobnosti prezidenta.

Sme.sk