Kritika rýchleho prechodu na elektromobilitu v Európe už dávno nie je okrajovou záležitosťou pre nejakých poblúdencov, ktorí nechápu dobu. To potvrdili vo viacerých štátoch výsledky volieb do europarlamentu. Európska zelená dohoda či Green Deal bola spolu s migráciou jednou z hlavných tém.

Vytesňovanie diskusie o zákaze áut so spaľovacími motormi od roku 2035 (2050) si neosvojila nielen krajná pravica či ľavica, ktoré s nimi bodovali, ale aj kresťanskí konzervatívci v Nemecku. CDU/CSU sa v predvolebnej kampani postavila jasne proti. V roku 2026 má prísť v EÚ k prehodnoteniu tohto nesmierne ambiciózneho cieľa, ktorý pokojne môže položiť európsku ekonomiku na kolená a mať veľmi negatívne následky na životnú úroveň obyčajných ľudí. Konzervatívci zavelili na ústup, od dogmatizmu k pragmatizmu. Konečne! Pretože inak by to mohlo dopadnúť podobne ako s čínskym Veľkým skokom vpred v 50. rokoch, ktorý doviedol Čínu k hladomoru.

Vytriezvenie z ošiaľa prebieha postupne. Sotva sa vo viacerých štátoch zastavili štedré dotácie na nákup veľmi drahých elektromobilov (desiatky tisíc eur), predaje prudko klesli. Nadšenci si uvedomili, že tadiaľto cesta nevedie. Navyše, budovanie nabíjacej siete postupuje váhavo, prestavba parkovacích miest v interiéroch taktiež, elektrická sieť nie je pripravená na nadmernú záťaž, najmä počas leta. V USA elektromobily spotrebovávajú už toľko elektriny ako vlaky. „Ekologicky čisté“ tátoše neraz berú elektrinu vyrobenú z čierneho uhlia (napríklad dovezeného z Austrálie) či nie príliš ekologického LNG plynu (z Kataru).

Veľká výmena áut je tiež dobrý biznis pre koncerny, no nie pre bežných ľudí. Elektromobilom netreba dávať stop, ale mali by prichádzať postupne a súbežne existovať spolu s autami so spaľovacími motormi a hybridmi.

Navyše elektromobily si môžu dovoliť kúpiť iba lepšie situovaní jednotlivci, ktorí majú vo zvyku po pár rokoch svoj vozový park vymeniť. Lenže o ojazdené elektromobily s množstvom „nášľapných mín“ nie je záujem – je to risk. Čo s nimi?

Pokiaľ hovoríme, že Čína má pred Európou niekoľkoročný náskok vo vývoji, tak prečo sa s ňou púšťame do súperenia a nezostaneme pri spaľovacích motoroch, pri ktorých spotreba benzínu stále klesá (vývoj nespí) a u malých áut je celková ekologická záťaž jednoznačne nižšia. To nemá žiadnu logiku. V Číne vláda mohutne dotuje vývoj i výrobu, preto sú čínske elektromobily citeľne lacnejšie a zaplavujú európsky trh (s podielom na trhu 7 %, v Číne vyrobené autá európskych značiek až 20 %). EÚ konečne zareagovala na neférové praktiky a zvyšuje clá.

Nenechajme sa nachytať vznešenými slovami o ekológii. Elektromobilita vôbec nie je iba o nej. Autá v Európe sa na svetovej produkcii CO2 podieľajú iba 1 %. Elektromobilita to zmení za desiatky rokov minimálne. Keby ekologickým aktivistom skutočne išlo o ušľachtilé ciele, tak by v prvom rade dbali na to, aby sa nepredávali veľké autá so širokými pneumatikami (SUV), ktoré pri výrobe, likvidácii a spotrebe produkujú oveľa viac CO2. Teraz vypustený oxid uhličitý zostáva v atmosfére 50 až 100 rokov. Je iné hovoriť o elektromobiloch v 10– až 20-miliónových čínskych megapolisoch (Peking) s nemiznúcim smogovým zamorením a napríklad na Slovensku.

Veľká výmena áut je tiež veľmi dobrý biznis pre koncerny, no nie pre bežných ľudí. To neznamená, že elektromobilom treba dať stop, ale mali by prichádzať postupne a súbežne existovať spolu s (menšími) autami so spaľovacími motormi (i na syntetické palivá) a hybridmi (a prechodom na verejnú dopravu). Pre dogmatikov s narysovanými päťročnými plánmi a zákazmi v hlave je to rana, ale zdravý rozum musí zvíťaziť. Inak to zle dopadne.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk