Keď Ján Kubiš oznámil, že v druhom kole prezidentských volieb odovzdá svoj hlas Petrovi Pellegrinimu, dalo sa tušiť, že neúspešný občiansky kandidát uzavrel tichú dohodu. Za pravdepodobné bolo možné označiť to, že asi získal prísľub od vlády Roberta Fica, že ho bude presadzovať do nejakej významnej funkcie v zahraničí. Kubiš totiž počas svojej doterajšej kariéry najviac času pôsobil v medzinárodných službách, kde sa cíti ako ryba vo vode.

Vysvitlo však, že domnienka bola mylná. Pellegrini povedal, že si berie Kubiša do Grasalkovičovho paláca ako poradcu pre oblasť zahraničnej politiky. Pre Slovensko je to veľmi dobrá správa. Prečo? Z viacerých dôvodov.

Najprv treba poznamenať, že Kubiš je v tunajšom prostredí málo známy, čo súvisí s jeho dlhoročnou prácou v zahraničí. Vykonával síce funkciu šéfa slovenskej diplomacie od júla 2006 do januára 2009 v prvej Ficovej vláde, ale odvtedy sa istotne mnohým ľuďom už jeho meno vytratilo z pamäti.

Možno by býval z Kubiša viacnásobný veľvyslanec Slovenskej republiky, ale pred štvrťstoročím sa stal prvým Slovákom od vzniku samostatného štátu vo vplyvnej medzinárodnej funkcii. Pozadie vyzeralo zaujímavo. Slovensku sa nepozdávalo, že novým generálnym tajomníkom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) by mal byť jeden Maďar, ktorého navrhovala vláda v Budapešti. Zastával totiž revizionistické názory na Trianon, respektíve na nemennosť slovenských štátnych hraníc.

Členským štátom OBSE sú aj USA a keďže im patrí silné slovo, Bratislava tlačila na Washington, aby zamedzil výberu maďarského kandidáta na čelo tejto organizácie. Američania vnímali averziu Slovenska, ale poznamenali, že ak vám niekto leží v žalúdku, navrhnite vlastné človeka. Ťah s Kubišom vyšiel: zapôsobilo zvlášť to, že mal za sebou už štyri roky práce ako riaditeľ centra prevencie konfliktov v sídle OBSE vo Viedni. Napokon bol generálnym tajomníkom tejto organizácie šesť rokov (1999 – 2005).

Ak si Pellegrini zisťoval, ako Kubiš vystupoval, keď robil Ficovho šéfa diplomacie, mohol sa dozvedieť potešujúce informácie (čo platilo vtedy, nepochybne bude podobne vyzerať aj teraz v prípade skúseného diplomata). Presadzoval vyváženú zahraničnú politiku, pričom sa správal tak, aby Slovensko nepôsobilo ako menejcenný partner zoči-voči mocnostiam.

Kubiš nevychádzal Američanom vo všetkom v ústrety, ak to nezodpovedalo slovenským záujmom. Takpovediac im nemienil podpisovať bianco šeky. A smerom na východ? Aspoň jeden príklad zo zákulisia: keď sa Fico prvýkrát stretol s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, poslúchol, čo mu Kubiš poradil. Bolo to krátko po krvavých udalostiach v jednej pobaltskej krajine, kde strhli sochu sovietskych osloboditeľov z druhej svetovej vojny, čo viedlo k vážnej medzištátnej roztržke. Fico hneď v úvode sám od seba povedal Putinovi, že niečo podobné by sa na Slovensko neudialo, ale ako premiér členského štátu EÚ a NATO je solidárny s Estónskom (z výrazu tváre šéfa Kremľa bolo evidentné, že takýto začiatok rokovania s Ficom ho zaskočil).

Kubiš zároveň nabádal Fica, aby bol obozretný vo vzťahu k nedemokratickým štátom. Jeden z príkladov, keď nepochodil, bol ten, keď premiér prišiel na recepciu kubánskej ambasády, čo mu minister neodporúčal (Castrov komunistický režim v Havane bol v tej dobe ešte na míle vzdialený od akýchkoľvek reforiem).

Týchto pár čriepkov napovedá, že Pellegrini sa môže oprieť o názory triezvo zmýšľajúceho zahranično-politického poradcu. Kubiš pritom môže byť preňho prínosom aj v širšom rozmere. Zastával funkciu hlavného predstaviteľa OSN v Iraku i v Afganistane. Dokázal napríklad posadiť k rokovaciemu stolu nezmieriteľné strany v Kábule. Túto šikovnosť by mohol u nového prezidenta zúročiť aj na domácej politickej scéne, na ktorej niekedy jej aktéri pripomínajú maniermi mudžahedínov…

Malo by však z Grasalkovičovho paláca zaznieť, či Kubiš prijal ponuku Pellegriniho na celých päť rokov jeho funkčného obdobia. Či to nie je prestupná stanica do nejakej významnej funkcie v zahraničí. Po januári 2009 to Kubiš urobil, keď sa z Bratislavy presunul do Ženevy, kde sa stal výkonným tajomníkom Hospodárskej komisie OSN pre Európu. Fico mu to zazlieval. Treba však upozorniť, že Kubiš mu v lete 2006 povedal, že ak dostane lukratívnu ponuku do medzinárodných štruktúr, tak ju prijme. Viac-menej to bola len otázka času, pretože Kubiš mal veľmi dobrý vzťah s vtedajším generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-munom.

Dúfajme, že Kubiš si uvedomuje, že je teraz zvlášť potrebný na Slovensku. Ako dôležitý poradca Pellegriniho. A nemenej v tom zmysle, že radami, ktoré poskytne, prostredníctvom prezidenta by mohol nepriamo ovplyvňovať aj Ficovu zahraničnú politiku. V období, keď niektoré kroky vlády vyvolávajú prinajmenšom rozpaky u členských štátov EÚ a NATO.

Pravda.sk