V týchto dňoch, na pozadí atentátu na premiéra, sa veľa hovorí o možnom pôvode politicky motivovanej občianskej agresie. Ten ju v žiadnom prípade neospravedlňuje, ale ponúka vysvetlenie, ktoré môže mať preventívne účinky.

Väčšina odborníkov ponúka frustračný model pozadia možného agresívneho aktu, ktorý vychádza z dlhodobej nespokojnosti, zo sklamania z uplatňovania politickej moci a následne z pocitu bezmocnosti bežného občana.

Bezmocnosť môžeme ako občania pociťovať nielen z konfrontačnej, nekultúrnej a agresívnej komunikácie politikov, redukujúcej sa na osobné invektívy. Z politiky sa pod vplyvom toho (hoci nielen preto) vytrácajú vecné témy a dôležité otázky spravovania našej spoločnosti sa dostávajú do úzadia. K frustrácii a pocitu bezmocnosti však prispieva aj spôsob realizácie politických rozhodnutí, ktorý nielenže nerešpektuje argumenty politických protivníkov (ak sa na ne zmôžu), ale nerešpektujú ani mechanizmy, ktorými sa prakticky realizuje demokratický model spravovania spoločnosti.

S vylúčením verejnosti

Pregnantne sa to prejavuje v spôsobe realizácie legislatívneho procesu v poslednom období, v ktorom sa bez reálnych vecných dôvodov situácie v dotknutej oblasti života uplatňuje skrátené legislatívne konanie. Pritom štandardný model zahŕňajúci viacstupňový proces pripomienkovania je ustanovený na základe skúseností, že možnosť vyjadriť pripomienky a námety k návrhom zmien zákonov má umožniť na celospoločenskej báze vrátane možnosti vznášania pripomienok zo strany širokej verejnosti hľadať optimálny konsenzus ohľadom výslednej podoby normy. Vďaka takémuto procesu je možné „vychytať“ nedostatky a chyby, ale najmä je nástrojom budovania čo najširšej spoločenskej akceptácie normy. Tá posilňuje občiansku ochotu dodržiavať normy, chápať ich ako legitímne.

Politická kultúra sa neprejavuje iba v rétorike, ale najmä v spôsobe realizácie politických rozhodnutí, ktorý nebude vytláčať občanov z reálnej možnosti vyjadrovať sa k nim, či dokonca na nich participovať.

V prípade vládnych návrhov je predkladateľ dokonca povinný vypracovať právny predpis za účasti verejnosti. Zároveň je v štandardnom legislatívnom procese zakomponovaný rešpekt k pripomienkam, ktorý je vyjadrený požiadavkou hromadné pripomienky predkladateľom aj vyhodnotiť.

Demokracia nerovná sa voľby

Uplatňovanie vecne ničím neodôvodného skráteného legislatívneho konania je tak vedomou cestou vyhnutia sa širšej diskusii a priamočiarym presadzovaním moci, založenej na jednoduchom väčšinovom princípe v zákonodarnom zbore. Podľa, žiaľ, u nás už známeho hesla: „Je po vo voľbách, zvykajte si.“ Inými slovami, ak máme väčšinu, môžeme si pretlačiť čokoľvek, čo nám napadne, respektíve čo zodpovedá našim (najčastejšie úzkym) politickým záujmom. Takýto postup je výrazom arogancie moci, ktorý s neochotou venovať pozornosť akýmkoľvek iným názorom (vyjadreným aj občianskymi iniciatívami) prispieva k frustrácii ľudí a pocitu vyprázdnenosti demokracie.

Pri hľadaní ciest, ako z našej hlbokej politickej krízy a občianskej frustrácie, je okrem volania na upokojenie situácie a zmiernenie agresívnej politickej rétoriky dôležité nezabúdať na to, že politická kultúra sa neprejavuje iba v rétorike, ale najmä v spôsobe realizácie politických rozhodnutí, ktorý nebude vytláčať občanov z reálnej možnosti vyjadrovať sa k nim, či dokonca na nich participovať. Politika by totiž mala byť najmä nástrojom spravovania vecí verejných. A tie sa týkajú nás všetkých. Zmysel demokracie je v akceptácii jej každodennosti, nielen vo volebnom akte raz za štyri roky.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk