Dvadsať rokov členstva Slovenska v NATO by sa preto mohlo pokojne nazývať aj ako 20 rokov pokojného spánku. Spánok to však bol možno až príliš pokojný a tvrdý.

Autor je europoslancom za KDH a vedúcim slovenskej delegácie EPP

Dvadsiate výročie nášho členstva v najsilnejšej kolektívnej obrannej aliancii nám v dnešnej napätej bezpečnostnej situácii spôsobenej zločineckou ruskou agresiou na Ukrajine pripomína, aká kľúčová dejinná udalosť to bola pre našu vlasť. Zvlášť keď sme už vtedy meškali o päť rokov za našimi tromi susedmi.

Je zrejmé, že bezpečie nám dnes garantuje len kolektívna obrana. Bez nej sa neubránime. Ruské vyčíňanie u nášho najväčšieho suseda je hroznou výstrahou pre všetkých, ktorí bezpečnosť našich občanov podceňujú. Fínom a Švédom, ktorí rozšírili našu kolektívnu obranu už na 32-člennú, to netreba vôbec vysvetľovať.

Príliš drahá neutralita

Vysvetľovať to potrebujeme časti našich spoluobčanov, ktorá blúzni o nezmysle neutrality. Neutralita by pritom nielenže bola násobne drahšia, ale aj nebezpečnejšia a viedla by k ohrozeniu našej existencie.

Nezabúdajme, že neutralitu musí tiež niekto garantovať a Rusko nás dalo na zoznam nepriateľských štátov, vôbec sa netajac svojimi imperiálnymi ambíciami. Provokácie maďarského premiéra Viktora Orbána a jeho výroky o Slovensku ako o „odtrhnutom území“ môžeme zatiaľ ponechať bokom.

Vstup do NATO mal v roku 2004 aj podstatný ekonomický význam a zohral dôležitú bezpečnostnú úlohu v rámci súťaže o zahraničné investície. Mám v tomto ohľade aj osobnú skúsenosť, keďže som v tom čase pracoval na významnej pozícii v medzinárodnej firme, kde sa rozhodovalo o nových investíciách, a bezpečnosť bola významným kritériom.

Pripomeňme si, že začiatkom roka 2001 nezamestnanosť na Slovensku atakovala 20-percentnú hranicu. Následný slovenský hospodársky rast po vstupe do aliancie, samozrejme spolu so vstupom do EÚ a ekonomickými reformami, je najlepším dôkazom prínosu tohto rozhodnutia aj v ekonomickej oblasti.

Príliš tvrdý spánok

Dnešná situácia priam zvýrazňuje význam našej účasti v tomto spoločenstve. Dvadsať rokov členstva Slovenska v NATO by sa preto mohlo pokojne nazývať aj ako 20 rokov pokojného spánku. Spánok to však bol možno až príliš pokojný a tvrdý. Ako vidíme aj dnes, nie je možné uspokojiť sa len s deklaráciou spojenectva, keďže v konečnom dôsledku je obrana vecou nás samých.

Nevyhnutnosť dlhodobých investícií do našich ozbrojených síl a uvedomelých občanov, podpory zdravého patriotizmu, stratégie našej obrany a životaschopného priemyslu je preto čoraz jasnejšia. Desaťročia znižovania výdajov na obranu a naše postupné odzbrojovanie (ktoré sa však Ruska týkali iba do konca 90. rokov) totiž, bohužiaľ, neprinieslo želaný efekt v podobe nastolenia celosvetového mieru.

Postupne posilňovalo chute agresora, ktorý naše oslabovanie sledoval a vytváral si podmienky na opätovný návrat na scénu. Želá si obnovenie hraníc a vplyvu bývalého Sovietskeho zväzu či cárskeho Ruska.

Je preto nevyhnutné zmeniť myslenie nielen politikov, ale aj veľkej časti spoločnosti, ktorá stále žije v dobe akéhosi samozrejmého a večného mieru a konca všetkých vojen a konfliktov, ktorá akoby natrvalo nastúpila po konci studenej vojny.

Útek do kopcov nás nespasí

O mieri pritom vieme, že nie je samozrejmosťou. Nesmieme sa teda tak, ako dlhé roky éry miernej naivity až absolútneho jednostranného pacifizmu spoliehať, že nás vždy zachráni niekto iný – veľký európsky štát, či spojenec spoza veľkej mláky.

Práve tento týždeň som absolvoval mnohé stretnutia vo Washingtone, ktoré mali spoločného menovateľa. Bola ním menšia chuť riešiť európsku obranu z amerických zdrojov. Naša obrana je v prvom rade vecou nás samých.

Nemôžeme si myslieť ani to, že nás zachráni strkanie hlavy do piesku a „útek do lesov a kopcov“, veď veľké štáty si to medzi sebou rozdajú mimo naše územie a naše domovy. Nie sme v dobách osmanských nájazdov, ale v prepojenom svete plnom previazaných technológií, energetických sietí a ľudských i obchodných vzťahov.

V jednote je sila

Verím, že dnes je už každému jasné, že Ukrajina bojuje za právo slobodne sa rozhodnúť, kam chce patriť. Ukrajinci preto bojujú aj za nás a za naše demokratické hodnoty. Na Ukrajine sa dnes rozhoduje aj o osude a bezpečnosti celej Európy. Ako môžeme komukoľvek zazlievať, že chce mať možnosť slobodne sa rozhodnúť, kam chce náležať?

Ukrajinci bojujú aj za toto právo. Tak, ako aj my, už nechcú byť len nejakou „nárazníkovou zónou“ medzi svetovými mocnosťami. Všetkým podporovateľom vystúpenia Slovenska z NATO by som preto odporučil pozorne sa pozrieť, v akej bezpečnej a stabilnej situácií sa nachádzajú zdanlivo neutrálne krajiny v okolí Ruska – Ukrajina, Gruzínsko alebo Moldavsko.

Práve Moldavsko zažíva dlhodobo veľkú nestabilitu spojenú s faktickým rozdelením krajiny na dve časti a prítomnosti okupačných „mierových“ ruských vojsk. V poslednej dobe je ozbrojená revolúcia zelených mužíkov či dokonca otvorená invázia na „ochranu ruských občanov“ kedykoľvek reálnou možnosťou.

Mohli sme mať iné dejiny

Dnes vidíme, že krajiny, ktoré členstvo v NATO z rôznych dôvodov dlhodobo odmietali, sa kvôli agresívnym krokom Ruska do aliancie dobrovoľne prihlásili. V jednote je sila, a to platí najmä v schopnosti brániť sa agresorom.

Mimochodom, ak jeden z argumentov Vladimira Putina na vraždenie nevinných na Ukrajine je dôvod, že Ukrajinci chceli vstúpiť do EÚ a do NATO a ohrozovali tým Rusko, touto istou logikou by teraz mohol vyhlásiť „špeciálnu vojenskú operáciu“ aj voči Fínsku a Švédsku? Alebo retrospektívne tak mohol spraviť aj voči Slovensku?

Pripomeňme si, že príčinou Mníchovskej dohody a osudu Slovenska počas druhej svetovej vojny bol aj nedostatok pevných vojenských a obranných spojenectiev. Ak by už vtedy existovalo spojenectvo, akým je dnes NATO, možno by sme sa teraz učili úplne iné, pokojnejšie dejiny. Úprimne nám všetkým želám pokoj teraz, aj do budúcnosti. A najmä navždy pochopme, že kolektívna obrana je najlepšou zárukou našej bezpečnosti.

Zdroj: https://www.aktuality.sk